Závidím

Závidím kvetom.
Závidím im krásu a dušu, ktorú nemajú.
Závidím deťom
Tú čistú nevinnosť a radosť, čo za nič nedajú.

Závidím starcom.
V zabudnutí sami zabúdajú na sveta starosti.
Závidím vrabcom
Výsadu letieť za slnkom, ďaleko od bolesti, od zlosti.

Žiarlim na čarodejov,
Mávnutím prútika vyčarujú si slobodu-
-dýku pokropenú nádejou,
Čo skončí s vínom, ktoré hrá sa na vodu.
Pokrytecká sviňa!

Skončí s trápením a štebotom.
Odísť a zabudnúť je mojím snom jediným.
Strieborná čepeľ prenikne životom,
Či sa mýlim? Či nemýlim?!

Priateľka Smrť nemusí byť len ničotou,
Človeku, čo stratil seba život zachráni.
On prebrodí sa temnou čiernotou,
Keď s večnosťou splynúť nič mu nebráni.


A zase len závidím, tak hlúpa závisť.
Možnosť ostať živý, možnosť rozbehnúť sa a nevrátiť,
Možnosť bez pocitu viny odísť... preč.
Alebo sa len stratiť z ukradnutého a pošliapaného bytia.

Prečo tak rozmýšľam, keď kríž, ktorý nosím,
Nezložil by ani mravca?
Prečo závidím v zime deťom bosým??
Som slabá. Som nevďačná. Stále len vzdávam sa. Hlúpe!

Čistá hlúposť lomcuje mojím telom,
A zároveň mojou mysľou požiar bolesti.
Skúšam zdvihnúť hlavu, no nejde to,
Nezmestím sa do kože človeka.
Príliš veľa strachu, smútku, nerestí...

A čo takto zomrieť??
Trúfalá myšlienka, jesenný vietor ju privanul späť.
Hanbím sa pred svetom, pred sebou.
Poddám sa sama? Či zničí ma svet?
To neviem. No neľutujem.

Nepáči sa mi predstava konečna.
Nepáči sa mi posledný dotyk tváre lásky.
Tak prečo neviem byť vďačná??
Za všetko!


Bude to tým, že som len hlúpa žaba.

 Báseň

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu