Dnes sa má ísť Paulínka kúpať na kúpalisko. Už majú prichystané veci a vtom zazvoní telefón a ocino ho zdvihne: „Prosím.“ Ozve sa: „Prepáč Vilko ale nemôžme sa ísť kúpať, pretože Janka dostala teplotu a ja tiež nemôžem.“ „Nevadí, možno pôjdeme sami.“ „Tak ahoj.“ „Ahoj a pozdrav.“ „Aj ty.“ A takto sa skončil hovor aj veľké kúpanie. Nešli sa kúpať ale aspoň išli na obed. Deň pokračoval v pohode a celé poobede nič nerobili iba pozerali televíziu. Večer keď sa ide spať musí mať Paulínka zasvietenú lampičku, pretože sa bojí. Akurát že v tú noc nebola zapnutá, pretože jej mamina zabudla kúpiť žiarovku do nej. Ale Paulínke to nevadilo dali jej do izby sviečku. Ako náhle ona zaspala sviečku sfúkli. Paulínka sa o pár hodín zobudila a pozerala sa kde je sviečka aby niečo videla. Ale sviečka už bola zhasnutá. Pomyslela si: „Čo budem teraz robiť však ja sa bez svetla bojím.“ Nábytok tam vrhal rôzne strašidelné tiene. Tak si zobrala do ruky mobil a začala rozprávať: „Kto je tam? Ja sa bojím! Choď preč, okamžite!!!“ Ale nikto sa neozval. Pustila si hudbu a zaspala. Ráno sa zobudila a sviečka horela. Ona to nechápala. Tak zhasla sviečku a utekala za mamou, či jej v noci boli v izbe. Mamina povedala, že nie. Otecko tiež nie a ani brat. Bolo jej to čudné.
Však sa zobudila a sviečka bola zhasnutá. Ale nechala to tak.
Ďalšiu noc sa toto isté opakovalo, vtedy Paulínka nezaspala ani na minútu. Celý priebeh toho pozorne pozerala spod paplóna a celá sa triasla. Ale túto noc jej prišiel do izby niekto iní, určite to nebol nábytok predsa nábytok nevie chodiť. Nebolo mu alebo jej vidieť tvár, Paulínka už aj chcela skríknuť že čo je v jej izbe ale akoby jej niekto držal ústa. Chcela sa otočiť na bok ale ani to akoby sa zasekla. A všimla si že asi niečo hľadá. Potom odišiel a Paulínka zase zaspala. Keď sa ráno zobudila si skoro nič z noci nepamätala akoby jej niekto vymazal pamäť. Vypytovala sa rodičov aj brata či v noci niekto nebol v jej izbe, ale potvrdili jej že určite nebol. Aj keď jej nikto neveril, ona rozmýšľala čo mohol alebo mohla hľadať. Ale nič jej nešlo na rozum.
Pamätá si že pred pár mesiacmi jej zomrela babka a od vtedy sa dejú čudné veci. Nesúvisí to s babkou alebo súvisí to s babkou, nevedela nájsť odpoveď.
Ďalšiu noc už si nešla ľahnúť do postele, ale do obývačky- to je taká miestnosť od ktorej potom vedú dvere do izieb a schody dole do veľkej haly a sú tam aj vchodové dvere do domu. Hneď ako počula že sa niečo deje v jej izbe okamžite vbehla do izby ale nikde nikoho. Ako zlý sen. Zrazu niečo spadlo zo stropu pozrela sa dohora a uvidela nad sebou postavu ale stále mu alebo jej nevidela do tváre. Tak rýchlo ako aj prišiel alebo prišla tak rýchlo aj odišiel alebo odišla. Ako tam stála zaspala na mieste pretože bola veľmi unavená. Keď sa ráno zobudila zase si nič nepamätala, ale bolo čudné že zaspala uprostred dlážky v jej izbe. A zase jej nik neveril, že vraj nič také neexistuje čo vie chodiť po stene okrem pavúka. Že vraj má veľmi bujnú fantáziu. Stále rozmýšľala nad tým čo záhadný abo záhadná zlodej abo zlodejka chce ukradnúť. Ak by to malo niečo spoločné s babkou, tak babka jej dala náušnice ktoré nosila ešte ona keď bola malá. A keď nie tak nevedela. Ďalšiu noc sa to zase opakovalo, ale teraz si Paulínka zobala babkine náušnice a keď prišiel abo prišla ukázala ich spod paplóna. Zlodej abo zlodejka sa hneď za ňou rozbehla a aby jej mama verila išla okamžite do spálne a kričala aby ich zobudila. Ale keď mama prišla tak nič nevidela, pretože zasvietila svetlo. A vtedy to Paulínke napadlo: „ Čo keď ten zlodej abo zlodejka chodí iba po tých miestnostiach, ktoré nie sú osvetlené? A možno že nič nehľadá len chráni ľudí ktorý sa boja a potrebujú svetlo???“ „Asi áno,“ povedala si Paulínka.
Tak túto noc už nič nešla vystrojiť ale čakala kým prišla záhadná postava. Celú noc si opakovala: „Dobrý deň ja sa volám Paulínka Lichnerová, veľmi ma teší. Nechcela som Vás vôbec vyľakať ale prepáčte ak áno.“
Paulínka sa dočkala prišla teraz už čakaná návšteva a Paulínka spustila: „Dobrý večer volám sa Paulínka Lichnerová, veľmi ma teší. Nechcem Vás vystrašiť ale keď sa stalo prepáčte mi to nechcela som.“ Zrazu si záhadná postava dala dolu plášť a Paulínka hneď vedela kto to je. Paulínka zvolala: „Babka!!! Ahoj babi! Ako sa máš a čo robíš tu na Zemi a prečo nie si v nebi???“ „Jaj moja vnučka no nestihla som sa s tebou rozlúčiť, tak som sa prišla. A vieš čo som hľadala??? Tie náušničky čo som Ti dala, stráž si ich ako oko v hlave. Dobre???“ „Budem ich strážiť!!!“ Pokračoval ich rozhovor. „Dobre už budem musieť ísť, pretože ma už v nebi budú zháňať.“
„Dobre maj sa a staraj sa o seba a pozdrav dedka.“ „Dobre aj ty pozdrav rodičov.“ „Jasné ak mi teda budú veriť.“ „Neboj budú.“ „Ahoj!!!“ „Ahoj a dávaj si na seba pozor!!!“ „Jasné...“
V ďalší deň Paulínka vyrozprávala všetko čo sa stalo v noci a predstavte si všetci jej verili, pretože každému z nich dala darček. Ale Paulínke dala najkrajší darček, lebo sa Paulínka mohla rozlúčiť s babkou ktorú mala veľmi rada...
A takto sa skončil príbeh o Paulínke, ktorá má teraz veľmi peknú spomienku a môže ju rozprávať aj keď nie každý jej možno uverí ale keby to prišla mne porozprávať uverím jej. A posledný krát mala príležitosť sa rozlúčiť s jej obľúbenou babkou. Mala iba dve tak si to veľmi cenila. A keby nevyšla spod paplóna a bola doteraz taký bojko nemala by taký zážitok.
Niekedy sa oplatí báť ale aj sa pozrieť spod paplóna...
Ničoho sa nebojte pretože strach je iba to čo sme a ste videli z iného pohľadu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
13. 2.febuára 2018 16:31
Moje zlaté...
Napíš svoj komentár