Ja som len neveriacky pučila oči do šerého kúta, na drevený stôl lepkavý od rozliateho piva, za ktorým sedel na drevenej lavici celej rozheganej od niekoľkoročných pijatík. Ani okom nemihol, keď ma zbadal stáť vo dverách. Kývol na čašníčku, objednal ešte jednu kávu a čakal, kým si prisadnem oproti nemu. A tak som si prisadla; čo iné mi ostávalo?!
Lakťami som si podoprela hlavu, ináč by mi bola asi padla do tej prasknutej šálky s kávou. Uprela som na teba svoj ešte stále neveriaci pohľad.
Vyzeral si prosto ako vždy. Vlasy zviazané na šiji gumičkou, ktorú si ráno našiel po sestre v kúpeľni. Tričko, ako by si ty povedal, na minder piču celé deravé na rôznych miestach, ťažko v tom hľadať logiku či matematickú následnosť.
Oči stále rovnako sivomodrozelené a obočie stále v strede, nad nosom, zarastené. Vlčie zúbky krivé. Briadka sa ako vždy tvárila seriózne.
No mňa si neoklamal, aj keď som ti ešte stále dokonale neverila.
Darmo si pohľady skrýval do špinavých stien pajzlu.
Znervóznela som o niečo viac, keď si sa ma jednoducho opýtal, ako sa mám.
Podráždene som chytila hliníkovú lyžičku, ktorá trčala z prasknutej šálky, no hneď som ju pustila so zvrašteným obočím a popálenými prstami. Sakra, nikdy sa nenaučím, že hliníkové lyžičky ponorené do horúcej tureckej kávy chutiacej po hrachu vždy pália!
-Kedy sa konečne naučíš, že hliníkové lyžičky v horúcej káve pália?
Prehodil ledabolo. Len tak naoko. Bez citového zafarbenia, bez výčitky či nadvihnutého pravého kútika úst na znak pobavenia.
Radšej som prehltla ironickú poznámku, ktorú som mala na jazyku a pofúkala som si prsty.
Na otázku ako sa mám, som odmietla odpovedať. Jednoducho som mlčala, pokiaľ nevzal do rúk krabičku pašovaných cigariet z Ukrajiny, či Litvy a nepichol mi jednu do úst.
Cvakol zapaľovač.
Rozprávala som teda niečo o tráve, niečo o chľaste, niečo o psychiatrii a potom som len náhodou spomenula, že som unavená a cítim sa otrasne zdevastovane, akoby mnou prešiel parný valec, hneď na to detonátor a pritom som stále len vyfľusnutá v smradľavom stereotype nikdy nekončiacich dní, pretože pozabúdam spať a keď spím, tak si hovno pamätám.
Vzdychla som si. A potom som si len vyhúkane priložila dlaň k ústam, pretože som povedala viac, ako som chcela, vlastne to, čo som vôbec nechcela.
Pohľad som na chvíľu uprela mimo prasknutej šálky. Na okamih sa nám stretli oči, no on obrátil hlavou a opäť zakýval na čašníčku a objednal si rum s kolou.
A ja rum s rumom.
Iba možno na moment sa mi zazdalo, že sa mu v očiach zaleskli slzy, pretože znova odvrátil pohľad. Klepkal rukami po tom lepkavom stole, konečne som na ňom zbadala akýsi prejav nervozity či psychickej nepohody.
Exla som rum s rumom a striaslo ma. Zapálila som si ťavu, pretože tie fajčievam najradšej.
-Dym mi vošiel do očí!
Moja obhajoba bola evidentne dosť chabá, pretože mal potrebu chrliť zo seba sto rokov dusené pocity, postrehy, myšlienky, neprávosti, krivdy, viny- neviny, smädy po pravde a víne, smútky a žiaľ, aj žiale.
Najprv údiv a neskôr pocit zadosťučinenia alebo mi jednoducho ten chľast stúpol do hlavy.
Počúvala som len útržky viet, niekedy dokonca len kúsky slov.
-...láska, dieťa, práca, koniec, útek, bez..., hanba, strach, ...mocnosť...
Celú som zaregistrovala len jednu jedinú otázku:
-Ako som to mal všetko vedieť zvládnuť?
Zhasnutá cigareta v popolníku, na čo som sa mala, do čerta, vyhovoriť, keď mi stiekla slza po líci?!
-A ja?! A ja som to ako mala zvládnuť, ty chuj, mizerný chudák, debil, idiot, ževraj chlap, pche!
Hysteričila som a čašníčka na mňa škaredo zagánila.
Pohľad na špinavé steny pajzlu.
Ruky žmoliace cigaretovú krabičku.
Oči roniace jednu slzu za druhou.
A tak som sa sršiac hnevom a zúfalstvom odlepila od tej drevenej lavice. Obliekla som si kabát, okolo krku omotala šál a mienila som vyjsť z tej zafajčenej putiky.
-Prepáč, prepáč mi to, sakra, Terka! Nechoď preč, hlavne neodchádzaj!
Chcela som sa poslednýkrát otočiť a teatrálne ti vlepiť jednu facku, ale zbadala som ťa sedieť za tým lepkavým stolom, pred sebou rum s kolou, slamka dávno rozžutá.
Bol si tak jednoducho prostý, ako vždy. Len plecia ti zhrubli, tvár zostarla, úsmev vybledol, vlasy podrástli a na konci sa trošku viac zavlnili.
Čo by sme to boli za ženy, keby sme nevedeli podľahnúť citmi presiaknutej mužskej tváre, sľubmi, ospravedlniami a komplimentmi chrliacej mužskej duše a hlavne, jednej jedinej slanej slze tečúcej po suchých lícach posiatych dávno zabudnutými bozkami našich pier?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
pilulka
13. 5.mája 2011 13:25
Tak pekne vykresluješ detaily, tie cigaretové mám obzvlášť rada
Napíš svoj komentár