-Čo také?- nebola som prítomná, hľadela som do diaľky a sledovala, ako sa fľakatý bastard snaží vytiahnuť zo smetného koša igelitku, pravdepodobne plnú kostí.
Chlapec zatriasol hlavou, akoby mal v ušiach vodu a zamihal viečkami.
-Asi sa mi to len zdalo,- zamrmlal.
-Pravdepodobne,- pes už vytiahol igelitku z kontajnera a ostrila som zrak, aby som uvidela, čo sa v nej skrýva. Tlamu vopchal do tašky a snažil sa z nej vytiahnuť, no nech sa pod čiernu zem prepadnem, ak ma oči klamali, vytiahol z nej obrovského plyšového medveďa, samozrejme až po úpornej snahe, ozaj neviem, ako sa to tej tašky zmestil, a labami ho objal ako človek človeka a začal mu hrýzť ucho. Po niekoľkých minútach nemého čumenia na ten obraz deficitu dotyku, medveď prišiel o ucho a ja o hektolitre sĺz. Iba mi ticho kĺzali dole po tvári, žiadne vzlyky, len čisté slané nefalšované slzy.
Chlapec bol opretý o múr, s rukami za hlavou a zatvorenými očami sa mračil na svet. Smrkla som nosom.
Chlapec pootvoril jedno oko a videl ma, ako si zotieram z očí slzy.
-Ty plačeš?
Smrkajúc som povedala nie. Postavil sa a vytiahol z vrecka vreckovku, ktorú mi strčil pod nos.
Vysmrkala som sa, samozrejme najhlasnejšie ako to len šlo, dokonca ten strakatý bastard obrátil na pár sekúnd hlavu k nám, no ďalej sa venoval medveďovi, ináč, zaujímalo by ma, ako sa vedel, že práve v tom vreci je veľký plyšový maco, ktorého chce objímať.
Možno mu voňal. A možno mu je všetko jedno a len sa hrá a ja zbytočne míňam slzy pre hlúpe psisko, v ktorom vidím snáď aj samú seba.
Tuho som zovrela chlapca v náručí aj keď on objatia neznáša a na moje počudovanie mi objatie vrelo opätoval, stískal ma ako pes toho medveďa, akoby ma objímal naposledy, akoby ma chcel objať.
Opäť mi zvlhla. Tvár, samozrejme, s plačom som sa tisla na jeho telo, na jeho teplé telo plné neprejavených a nevyslovených pocitov.
Celá situácia voľajako zosmutnela, zarmútene nás zatláčala to tvrdého betónu a boli sme celkom bezradní.
-Nerev! Poďme si radšej niekam zarevať. Poďme sa zliať,- zavelil chlapec a už sme kráčali, ja najprv smutne a neveselo, on svižne a plný entuziazmu, po uliciach, prechádzali sme bary, puby, putiky a krčmy, nakoniec sme zapadli v tom najzaprášenejšom pajzly, kde to všade páchlo rozliatym pivom, cigaretami, podrážky topánok sa mi lepili na dlážku, vydávalo to taký zvláštny smiešny zvuk, na ktorom som sa po piatom poldeci, kráčajúc po tretie pivo opito smiala, neskôr som sa len tackala a záverečnou som sa odkymácala von do ulíc, kde som celý čas kričala a vrieskala, hlásala anarchiu a slobodu mysle, prejavu, názoru a slova.
Motali sme sa do rána, s opicami sme sledovali ružové zore na lavičke pred smetným košom, z večera a opierali sme o seba unavené a zničené hlavy.
Odomkol dvere a ja som vkĺzla dnu. Nehlučne som si vyzula topánky a v kúpeľni som si umyla zuby. V skrinke nad zrkadlom, v pravo v poslednej poličke, za krémom na mimické vrásky (denný) odpočívala moja zubná kefka, o ktorej nik nevedel, pretože nik nemal mimické vrásky- nik sa neusmieval. Opláchla som si unavenú tvár, azda som si myslela, že tak budem príťažlivejšou, vypustila som vlasy z gumičky, prehla sa v páse a vošla som do nich prstami.
Bolo ráno, kedy všetci odišli do prác, do škôl, za milenkami a milencami, za daňovými podvodmi, na nákupy a či len odviezť deti do škôlky a znova zabiť deň smutným stereotypom.
My sme stihli navzájom vyzliecť ešte v predsieni, zašukať si na práčke, zasexovať na gauči a nakoniec ma pomiloval v posteli, v cudnej tme za stiahnutými roletami, pod teplou a voňavou perinou, s bozkom na perách, v pevnom objatí a ešte stále spojení v jedno sme zaspali.
A ja som cítila ako fľakatý bastard s plyšovým medveďom. Vôbec nič mi nechýbalo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár