„Neplač, neplač, prečo plačeš?“ pýta sa a dlaňami mi prechádza po tvári. Snažím sa zakryť slzy kĺzajúce sa mi po líčkach dolu k perám a zisťujem, aké sú slané.
„Bubák, čo sa stalo?“ pýta sa ma, nos pritíska k môjmu a naďalej ma hladká po tvári.
„Nič... neviem,“ odpoviem neurčito. Vie, že to nemá konkrétny dôvod. Len nevládzem a ja viem, že to vie aj on. Všetko to na mňa pomaly padá a mám pocit padnutej na hlavu, trosky.
„Aj ja sa niekedy rozplačem len tak, pretože mi to treba. Pretože nevládzem ďalej,“ vraví. Pritisne si ma k sebe, nohy omotám okolo neho a pozerám mu do očí. V prvých dňoch nášho vzťahu som si vôbec nevedela zapamätať ich farbu. Tipovala som vždy niečo do modra. Teraz, v tme, v ktorej horí len uhlík vodnej fajky a pár sviečok, som vedela a videla, že jeho oči majú takú zvláštnu modro-sivo-zelenú farbu. Ani sa nečudujem, že som si to nevedela zapamätať. Jeho oči sú také zložité a zároveň neexistuje zložitejší vzorec, ktorý by som sa učila z takou radosťou.
Tisnem sa k nemu, potrebujem cítiť dotyk.
„Neplač kvôli mne,“ vraví, „prepáč, ak som ti povedal niečo hnusné, láska. Prepáč, keď ťa niekedy odstrčím, že mi máš dať na teraz pokoj. Ja nie som nejaký extra túlivý typ, nie som zvyknutý, že je na mňa niekto milý a má ma rád. Ako malého ma foter mlátil, veď vieš, z toho človeku prepne, úplný cvokhaus... Bubáčik,“ šeptá mi do ucha. „Ja neviem byť dobrý, som milý svojim spôsobom.“ Usmejem sa, pretože presne toto som o ňom vravela, keď sa niekto naňho spýtal.
„Ja viem, viem...“
„Buď si na mňa zvykneš a zoberieš ma takého, akým som alebo sa každý poberieme svojim smerom,“ vraví ďalej, pričom sa mne zahmlieva pred očami.
„A tu druhú možnosť nechcem,“ dodá a vtisne mi bozk na pery. Hladká ma po vlasoch. Pomaly mi prestanú tiecť slzy z očí a kriviť tvár do bolestnej grimasy. Poutiera mi posledné kvapky z očí a usmeje sa na mňa tým jeho vlčkovským úsmevom, ktorý na ňom tak strašne milujem. Pritúlim sa k nemu, obíjmem ho.
„Máš strašne pekné vlasy,“ vraví hladkajúc ma po nich. Bozkáva ich a pomaly mi schádza od uška ku krku. „A máš aj strašne super krk, mám ho hrozne rád. Aj ja chcem mať taký krk.“ Smejeme sa. Potichu. V duši. Ústa sa mi roztiahnu do šťastného, no až príliš pokorného úsmevu.
Tuho sa k nemu opäť priviniem, no on sa postaví a podáva mi ruku.
„Poď hore,“ hovorí.
Postavím sa zo zeme. Pritisne si ma k sebe a mocne ma obíjme. Nos zaborí do mojich vlasov.
„Milujem ťa, miláčik. Strašne ťa ľúbim,“ pošepká mi do ucha.
Zvláštne, ako si človek dokáže zapamätať celé rozhovory a situácie.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
ylermi
14. 2.febuára 2010 11:00
akože symbolicky k svatému Tínovi?
3
najprv ma napadlo "tak zatvor okno" → nick-blog-blazon co to cita... ale potom som sa zacitala... pekne napisane dufam ze budu dalsie
4
takže:
@ylermi áno, veď vieš, už včera som to mala napísané, len som čakala na správny okamih!
@krvaaa ďakujem Už dlhšie uvažujem nad zmenou webky, len neviem, táto sa mi páči. A vlastne, si prvá, čo sa na to sťažuje. Ale potozmýšľam, sľubujem
@capricorn Neviem žiť pri zatvorenom okne A tiež ďakujem, aj ja hádam
@ylermi áno, veď vieš, už včera som to mala napísané, len som čakala na správny okamih!
@krvaaa ďakujem Už dlhšie uvažujem nad zmenou webky, len neviem, táto sa mi páči. A vlastne, si prvá, čo sa na to sťažuje. Ale potozmýšľam, sľubujem
@capricorn Neviem žiť pri zatvorenom okne A tiež ďakujem, aj ja hádam
5
fuj grcam gyč. a keď si spomeniem, ako sa ku mne ten človek nakoniec zachoval, ako si zo mňa spravil štetku a otroka a ako som sa ja hlupaňa ovplyvnená silou prvej lásky nechala znivočiť... ach jaj :/
Napíš svoj komentár