Pokušiteľ vždy striehol niekde za rohom. Niekedy som videla neviditeľné, ako on. Bolo to zvláštne. Vždy, keď som chcela, keď si mi možno práve TY chýbal, videla, hlavne cítila som Ťa vedľa seba.
Možno práve JA som to dievča z farebného letáku, ktorý Ti vletel do tváre pri silnom jesennom vetre, dievča z plagátu hľadalo práve Teba, pretože leták lietal po celom meste len jeden jediný, dievča z letáku verilo vesmírnym silám, svojej duši a kráse.
Možno si meškal. Možno nestihol. Možno zabudol. Možno si bol na mužov, šťastne zadaný, o dva dni mŕtvy, cudzinec, negramotný. Možno si nechcel.
NEVIEM.
(práve som dokázala, že slovo „neviem“ Ti dáva nekonečné more slobody, je najmúdrejšie, otvára dvere toľkým možnostiam!)
A práve Teba by som mala rada vedľa seba. Zaspávať, jesť, kúpať sa, zobúdzať sa, spievať, kričať, vrieskať, umývať riady, milovať, maľovať, písať po stenách a papieroch a po bruchách.
Všetko vy som chcela s Tebou zdielať a rešpektovať Tvoje tajomstvá! Chcem sa cítiť slobodná, aj keď budem s niekym kráčať spoločnou cestou, snami alebo túžbami.
A možno ešte len nebol ten správny čas.
NEVIEM...
Ale ak zbadáš dievča z letáka, nemeškaj!
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
azel
30. 10.októbra 2011 02:31
Skvely blog
3
A najlepsie je to preto, ze je to strucne, obsahuje to nejake basnicke prvky, ma to zmysel atd. Tomuto by som dal vela hviezdiciek.
Napíš svoj komentár