Je teda neskoré ráno druhého dňa víkendu, takže je nedeľa. Nechápem, prečo, keď som nahúlená, idem na všetko tak strašne zložito. Vôbec nerozprávam. Ale v hlave mám guláš. Dokonca dokážem rozprávať po francúzsky, anglicky, nemecky a rusky, samozrejme. A možno, keby ste veľmi chceli, dokonca sa zmôžem aj na niečo zo svahilčiny.
Ostatní už odišli. Asi pred hodinou. A ostali sme tu len my dvaja, tak sa nebudeme predsa nudiť, keď máme makak, no nie?! Takéto ranné bongá by som tuším mala absolvovať každý deň. Svet je taký nádherný. Všetko a všetci sú oveľa krajší. Stenly je prekrásny, zasmejem sa. A zrazu neviem prestať. Pripadám si ako retard, taký riadnou panvicou praštený. Stenly na mňa zaškúli a začne sa trhať tiež. Všetko to je ako zo starého filmu. Ako z filmov v rokoch tridsiatych...
Konečne to niekto prepol, teda nie konečne, pretože mne sa tá pesnička páčila. A keď sa na niečo namotáš, keď húliš, tak sa len veľmi ťažko od toho odpútaš a keď je to násilne spravené, tak potom máš z toho vážne divné stavy. A vlastne, neviem, prečo som si to vôbec všimla. Veď teraz si takmer nevšimnem ani to, keď sa počúram.
Stenly do mňa štuchne, čím mi naznačí, že si mám dať radšej šluka ako sa roznímať nad totálnymi chujovinami.
Pomaly, ako v tranze, sa postavím a scucnem to naraz. Síce nie nadoraz, ale na to, aby som sa poriadne začala dusiť to stačí. Cítim sa, akoby zo mňa odišla duša. Ten môj minulý článok o tom, ako by odo mňa najradšej zdrhla, sa akosi stal skutočnosťou. Cítim, že odišla a mňa, resp. moje telo teraz držia len božie ruky. Pretože vedia, že moje telo ako orgán ešte funguje, ibaže moja duša uletela. Na holubích krídlach. Sú to veľmi čudné stavy. Alebo akoby som bola na povrázkoch. A niekto to riadi za mňa, ale dosť chabo a zle.
Ten, pravdepodobne už šiesty šluk, bol práve ten, ktorý som si z bezpečnostných dôvodov už radšej dávať nemala. Zatočil sa mi aj ten posledný kúsok sveta, ktorý mi ostal a odpadla som.
Ráno som sa zobudila...
Počkať, bolo už ráno? Netušila som, čo bolo za deň, hodinu, mesiac, mala som to ťažko niekde, len som chcela vodu. Chcela som sa postaviť, pretože ten smäd bol ozaj neznesiteľný, ale nedokázala som to. Len som ležala ďalej. no potom som to už ozaj nevydržala a postavila som sa napriek všetkému, čo ma držalo v tej posteli aj naďalej. Zistila som, že som v obývačke a Stenly ležal vedľa mňa. Spal. Nik iný tu nebol. Postavila som sa, že spravím krok, no nejako som to nedomyslela poriadne, spravila som krok a spadla som. Pretože tú druhú nohu som mala ešte stále na sedačke a akosi som ju zabudla položiť na podlahu.
Stenly sa zobudil. Zdvihol rozospatú a zhúlenú hlavu na moju úroveň. Ja som sedela na parketách a hrozne som sa smiala. Ešteže ma nič nebolelo. Pozrela som sa na Stenlyho, ktorý sa otočil na chrbát a iba niečo zašomral. Postavila som sa, teraz už oboma nohami pevne na dlážku a pomaly som prekráčala ku kuchyni, kde som vypila snáď dva litre vody. Vrátila som sa k sedačke.
Ako som si všimla, ešte stále nebolo čo chlastať, tak mi nič iné neostávalo, len si sadnúť na Stenlyho obkročmo a začať mu bozkávať krk. Ešteže bol nahúlený a veľmi sa mu to páčilo. Ináč by po mne hodil vedro so špinavou vodou alebo fľašu, alebo len tak z mosta do prosta by mi jednu vlepil.
Takže ešteže tu ozaj nie je žiaden chlast. Teda ešte je nejaká tá fľaša, jedna je pod posteľou, no budem sa radšej tváriť, že o ničom neviem.
Po dlhom provokovaní z oboch strán sa odohral milsotný akt, na ktorý budem ešte dlho spomínať ako na ten najlepší. Milovať sa cez dojazdy je tá najlepšia vec na svete. Dlho som ešte ležala na Stenlyho hrudi, dva v jednom. Zrazu som prudko zdvihla hlavu, vlasy padali Stenlymu do očí.
„Miluješ ma?“
„Mám dôvod na to, aby som ťa nemiloval?“
Zamyslela som sa. Má? Túto možnosť som v sebe rezolútne pokrčila a hodila do koša.
„Nemáš.“
„Tak vidíš,“ povedal a hneď potom mi pošepkal do ucha, že ma miluje. Horúcimi rukami mi prechádzal po nahom tele. Vzbudzoval vo mne zelenú vášeň, no pred chvíľou pošeptané slová vo mne túto vášeň nejako divne negovali.
Bozkávala som mu celé telo. Rukami som ho privádzala do šialenstva. Všetko sa dialo tak strašne rýchlo a zároveň tak veľmi pomaly, že som mala v hlave ozaj rušný poplach. Nevedela som, kedy je čo pravda, čomu mám a čomu nemám veriť. A tak som pre istotu neverila ničomu. Okrem toho, že ma Stenly miluje.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár