Končím, píšem bodku.

Nastupujem do autobusu. Do dvadsaťjednotky, smer Minulosť-Prítomnosť. Autobus je imaginárny, tak isto ako aj ja, aspoň pre túto chvíľu. Sadám si k oknu, cez špinavé sklo sledujem všetky miesta, ktoré ma poznajú ako večne láskou sklamanú, pripitú či (z)sp(b)itú pod obraz boží, takckavo lietajúcu a narážajúcu do vzdušných prekážok, zavesenú vždy o iné rameno "muža", ktoré núkalo všetko, lne nie vrelú náruč a pocit istoty, žijúcu v spomienkach- bozkajúc vťdy tie isté vlčie pery.

Vidím sa sedieť na lavičke poslednej zastávky, fajčím cigaretu, už nemám vlasy, nemá mi čo viať vo vetre, Vlk je o mňa opretý, nos mi tíska k lícu. Vtedy ma pobozkal.
Na verejnosti.
Na pery.
Triezvy. A čo je najhlavnejšie:
Naposledy.

Vidím sa kráčať po chodníku do vnútra sídliskovej džungle, obklopená sídliskovými troskami, ktorých sny ostali visieť v sparnom lete niekde na ihrisku, pretože práve tam naposledy snívali a ich život dával skutočný zmysel. V ruke držím fľaše tvrdého, vína, piva, v podprsenke dva gramy, ústa plné smiechu, duša sa triasla strachom zatlačená do úzadia, nadopovaná falošným smiechom. Oči vždy behali a blúdili len po jednom- po Vlkovi. VŽDY!
(Nateraz ho odkladám do skrine, zamykám ho k prázdnemu telu Rebelky, kľúče Ti vešiam na krk.)

Všetky tieto obrazy ma vedú k miestam, na ktorých som vtedy hľadala samú seba. Nešlo to s dobrým a mäkkým srdcom, skúšala som to drevené. Zatiaľ čo som si myslela, že som našla únik z reality, utekala som len sama pred sebou, týrala som svoju dušu pre neustály, no falošný pocit viny. A múza len spievala, pila so mnou, tancovala na stoloch, odpalovala brká, fúkala čiary, užívala si šukanie za bieleho dňa na školskom dvore s dvojčaťom môjho vtedajšieho frajera, s ktorým som chodila predtým.

V hlave sa mi vybavujú všetky miesta, všetky západy a východy slnka, Sandberg, Srdce, Morava, betón, betón, betón, nekonečné čakanie pod bránami, naháňanie dílerov medzi panelákmi, otravné policajné razie a môj strach zo straty poslednej štipky súdnosti. A taktiež si spomínam na na tie dobiedzavé myšLIENKY a otázky, ktoré mi vírili v hlave, pokusy o hľadanie rovnováhy medzi Terkou A Rebelkou, nechcela som stratiť nič a tak som sa riadila vetou:
"KEĎ NEVIEŠ, ČO MÁŠ ROBIŤ, NEROB NIČ!" Len som starla, strácala deň za dňom, plynula som v priestore a čase.

Vystupujem z imaginárneho autobusu. Myslela som si, že to topenie sa vo vlastných myšlienkach a zlých rozhodnutiach je bez konca. No ja vystupujem. A len blázon by sa vrátil.

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu