Zo zrkadla vidíš, ako sa navzájom požierajú myši a lienky, myšlienky sa vraždia črepinami zrkadiel smejúcich sa nad vlastnou rozbitou skutočnosťou, ktorá sa znenazdajky rozliala na kolomaž práve v tedy, keď nelietajúci vták zobal popol z horiacej cigarety niekde na zelenom trávniku uprostred mainstreemovej špiny valiacej na nás odkaz tejto doby. Nedobi či nedoby pevnosť mojej osob(nosť)y, trasúcej sa niekde na záchode v tme, či sediac na zemi s pokrčenými nohami a či meditujúc na zaklapnutej záchodovej mise, vidiac či nevidiac vlastné nuansy, ktoré sa vo vlnách snov a ideí a túžob a koncov koncov, začítali sa všetky do jedného do jednej strany knihy, práve tej vytrhnutej. A jediné čo počuť je tenké kvapkanie skazeného života, kedy i život stále mal nejaký význam a rešpekt medzi nami človekami, ale skončilo to akonáhle si sa dozvedel pravdu o pravde, víno tieklo či sypalo sa? Kde skončíme my, handry, s tým čo máme vo vlastných rukách?
Čo môžem viac ponúknuť, keď na obale nezáleží? S prehnitým vnútrom plnom metafor filologických rozmerov veľkého tresku, takzvaného bigbengu, ktorý stále a stále trieska niekde v diaľke našich podvedomí ako silvestrovský ohňostroj či ohňostrojský silvester, opitý skáčuci na jednej nohe, asi ľavej, okolo fontány na nehlavnom námestí tvojej slobody.
Keď nevidíš nič a chaos ti ponúka miesto hviezd vystrihnuté čierne diery na papierovom nebi, zasvieť a zavolaj si na pomoc koniec sveta, skús sa metastázovať do inej dimenzie, ak vieš, čo tým myslím, pretože môj mozog je plný zbytočností a ja neviem, či ti radím sen a či realitu, ktorú koniec koncov tiež len pradiem z dajakého temného zeleného sna niekde uprostred betónového sídliska, všetci naokolo sa bavia o nepodstatnom, ale je ich väčšina a vtedy ozaj neviem, čím som. Možno byť paradoxom? MOŽNO BYŤ DÔLEŽITOU? Nechce sa mi veriť v svoje sebaľutovačné myšlienky, aaa, znova sme pri myšiach a lienkach, to nikdy nepokapú? Lienky neprežili v tabatierke viac než týždeň, potrebovali slobodu. Samou nehou sa rozložili na prach v psychiatrickej liečebni a vôbec to nebolo vtipné, aj keď si možno poviete, že há, psychiatria? tam patrím aj ja, veď som dobrý blázon.
Nie je Idiot ako idiot, to nám už Dostojevskij dávno vysvetlil. Kedy začneme brať pravdu na vedomie? Kedy definujeme pravdu? Kedy si konečne priznáme, že bez definícií, hraníc a istoty sa nám ťažko žije? Kedy? Kedy? Kedy?
Kedy si prestaneme srať do húb, predsa nám už všetko padá z vidličky, nič viac do úst nenapcháme, máme ich plné vlastných sračiek a predsa sa dajú aj ústa ojebať. Crnká ti niečo na nervy ako roľnička čo stratila pozlátko, zlatou striebornou niťou si leštíš zuby, ktoré aj tak neskôr nájdeš páchať samovraždy na elektrickom vedení a vedma pofajčievajúca indický tabak zo starej sklenenej fajky si len napraví okuliare, smrkne nosom ako srnka, ozve sa zvuk horiacich vlasov, pretože sa ľavou rukou prehrabla medzi pramienkami i povie, že to je už ôsma, a privrie oči, predsa ich to raz prestane baviť.
Skláňam sa nad umývadlom, samú seba som prestala vidieť v zrkadle už pred dvoma rokmi, zasmejem sa, horko, trpko, vôbec sa ten smiech nehrnie z hrdla, skôr sa priškrtene derie von ako keď chce mačka ujsť zo spiaceho objatia. Možno stačí len nežne fúknuť do uška a zašepkať múze dobrú noc.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
radiophonic
25. 8.augusta 2011 22:07
Orgie slov a odrazov ich obrazov.
Napíš svoj komentár