„Opustila si ma, moja zelená múza z anticky mystického ostrova Lesbos! Ó, Agapé, ó sladká Agapé, v ktorých močiarnych roklinách umieraš na žiarlivosť? Nebolo ti lepšie so mnou, ach, sladká Agapé. Môj rozum ťa vyhnal, žiarlivka!“ kňučala do tmy.
„Och, Agapé ostala som otvorená ako ústa uprostred nedopovedanej vety. Nechala si ma nedokončenú ako to robievajú muži po ránu. Takto si si ma vážila? Miesto kopanca do brucha láskavé poláskanie?“
„City ničia vzťahy, Adela,“ odpovedal jej horiaci oranžový krúžok. „Nemala som na výber, drahá!“
„Rozum, to rozum ničí vzťahy!“ Adela sa rozplamenila v tejto tichej tme.
„Ach, Agapé, bolo nám to treba? Ty sa noríš v močiarnych hlbinách a ja som zabudla lietať,“ Adela už nepredstiera plač.
Hvizd sa ozval spod okna, v ktorom sedela rozbitá Adela, roztrieštená ako korheľ zhodený z lepkavého krčmového stola, pivo jej stekalo od pramienkov vlasov cez pomyslené srdce, ktoré svedomito pracovalo aj napriek ilúzií fraktúry, až k chladným ženským členkom.
Adela zdvihla zrak a Agapé sa opäť ponorila späť do mora mŕtvych múz. Dievča ani nestihlo reagovať.
Pred oknom stál Stano. Bola tma, nerozoznala tvár, ani vlasy, ale tak dôverne poznala celú jeho bytosť. Pri ústach horel oranžový krúžok a Adele sa na okamih zazdalo, že jej sladká zelenooká Agapé sa ešte na chvíľu vynorila spod vĺn zabudnutia a poslala jej vzduchom bozk.
Ale ešte nie ten rozlúčkový.
Stáli oproti sebe. Cítila jeho vôňu, tú, ktorú si aj po dlhom čase dokázala vybaviť v posteli, keď zaspávala a v sprche, keď zo seba zmývala smrad celodenného sveta.
„Prečo si prišiel?“ spýtala sa ticho, pohľad musela uprieť do zeme. Rukami nervózne žmolila vreckovku ako to robievajú iné nesmelé dievčatá a ženy zakaždým, keď stoja oproti mužovi- objekte záujmu. Adela nebola nesmelá, Stano nebol jej objektom záujmu.
Adela bola zlámaná a Stano bol muž z milostného delíria jej minulosti, prítomnosti a budúcnosti.
„Už nie sme tým, čím sme bývali, Adela,“ prehovoril potichu.
„Vravel si, že muž sa nikdy nezmení kvôli žene.“
„Ale ženy sa kvôli mužom menia až príliš.“
Ostalo medzi nimi úzke ticho. Noc tesných klamstiev.
„Prišiel som sa rozlúčiť, Adela,“ vyriekol ortieľ.
Adela zalapala po dychu.
„Kam ideš?“
„Preč z tvojho života. Miluješ ma. City ničia vzťahy.“
Chytil jej dlane do rúk a sklonil hlavu. Dotkli sa im nosy. Adele sa podlomili kolená, Stano ju pevne zovrel, pobozkal ju. Poslednýkrát!
Cítila jeho teplo, končekmi vlasov ju šteklil na líci, z viečok im tiekli slzy.
„Máš dobré srdce. Len... Len ho daj niekomu, kto ho chce,“ pošeptal jej do ucha, naposledy jej vtisol bozk medzi pery a nehlučne odkráčal preč. Preč spod okna, preč z ulice, preč z jej života.
Adela sedela na okenici a sledovala oranžový krúžok v sklenenom odraze okna, ako potichu šepce do tejto zúfalej noci.
„Mŕtvi sme oveľa dlhšie ako živí, ako mŕtvi preto potrebujeme omnoho viac šťastia, drahá.“
„Už vypadni, Agapé. Raz sa pridám k tebe, sladká,“ Adela mala sucho v hrdle a jej neprirodzene pokojný a vyrovnaný hlas sa zatriasol len pri oslovení jej zelenookej múzy Agapé.
„Mala si pravdu, ó, Agapé, prečo pravda tak bolí?!“ stenala.
„Na odpoveď si musíš vystačiť sama. Zbohom.“
Oranžový krúžok vyhasol v Adeliných rukách.
Veď zíde z očí, zíde z mysle?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár