Desila ju kakofónia stonov- nestonov, súzvuk zatrpknutej horkosti, strachu, bezmocnosti a odhodlania prejsť cez mŕtvolu- svoju. Žena si priložila ruky na tvár a smrkala medzi prsty. Jej dlhé, úhľadne upravené nechty sa leskli v umelohmotnom svetle ako sa skvie novopečená zlatá rybka v igelitovom vrecúšku, z ktorého malou dierkou odchádza všetok jej vodný život.
Andulka so ženou boli spečatené neviditeľnou známkou života muža- človeka. Žena- človek, muž- človek a andulka- nečlovek chodili okolo seba každé ráno po dobu troch mesiacov na tretiu a usmievali sa na seba spoza masky dokonalých mímov. Žiadne iskry, žiaden ohňostroj, po črepoch ani vtáčik- letáčik široko- ďaleko nechyroval.
Opätky sa im zabárali do tvrdého betónu pod toľkou ťarchou reality, ktorej sa tak pevne držali. Úzkoprso odmietali spoznať aj niečo iné ako matematickú jednotvárnosť. (Muža nakoniec podobnosť trojuholníkov aj tak priviedla ku skaze, ale predbiehame en rokov na entú.)
Vo vázach kvitli oranžové ruže, z ktorých naozaj mala radosť len andulka. Z hrncov trčali zajačie uši a stračie nôžky. Cukornička skrývala ozaj cukor. Boli tak prosto prostí! Nečudo, že spievajúci slávik pred oranžovou andulkou onemel a neskôr zdochol od žiaľu. No nestihli sa poučiť, že aj sny dochnú. Vlci miznú a básnici skáču z mostov, Červené Čiapočky neprispievajú na charitu a Snehulienky majú ozaj veľa spoločné s bielotou.
Perly na krku sa skvejú, typizácia symbiózy je neúnosná.
Žene popraskali žilky v očiach a skúsila vytiahnuť vysoké topánky z roztápajúceho sa asfaltu. Slzy sa rozhodli spraviť spoločnosť náhrdelníku z perál a utvoriť dvojrad. Tvár ženy sčernela a klesla na drevené operadlo lavičky.
Nesúlad myšlienok s účesom sa zrkadlil na rúžom počmáranom zrkadle na verejných záchodoch. Žena spláchla perly. Na ušiach jej ostali visieť len nepočuté otázky, na krku skackali dve malé rúčky, ktoré jej pomaly masírovali okrúhle prsia s nevzrušenými bradavkami, dve malé rúčky strachu zo samoty. Na rukách sa zjavili jazvy prehýrených nocí a opitých priateľov. Lono zohrievali cudzinci, básnici bez minulosti, o budúcnosti nehovoriac, žijúci dotykom. Dotykmi sa všetci menia na básnikov, sladko si vyfukovala krúžky do bezvetria a ospravedlňovala sa pohľadmi pred zrkadlom na verejných či krčmových toaletách.
Síce sa neborila v hlbokom tvrdom betónovom stereotype a nepravde života, zakaždým, keď precitla, rozbila si hubu na diaľniciach, križovatkách, pajzlových stoloch, lepkavých dlážkach, smradľavých posteliach a sediac na chladných okeniciach sledujúc zlievanie sa bielobielych oblakov do jednej krupicovej kaše, triasla sa túžbou po cudzom tele básnika- blázna.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
bonita
30. 5.mája 2011 17:59
si mág! mág opisov!
Napíš svoj komentár