JA. Okolo mňa knihy. Traja kamráti. Netočka Nezvanovová. Utrpenie mladého Werthera. Ostře sledované vlaky. Narcis. Kocúr a zimný človek. Snažiac sa vnímať Visiasat History. Z izby reve Nirvana. Teda reve. Len sem- tam som započula pár tónov. Na stole stál čučoriedkový alebo taký nejaký čaj, dávno vychladnutý a mojou krátkozrakosťou som sa snažila zazrieť paru, ktorá bola dávno zmiešaná zo vzduchom domova, no ja som potrebovala vidieť dym. Ako pomaly stúpa vyššie a vyššie, a mieša sa s mojim dychom. Nevraví sa tomu difúzia? Asi nie. To je vo vode, však. Sirup a voda.
Som neschopná chytiť jednu z tých kníh a otvoriť ju. Som neschopná sledovať televíziu. Som neschopná počuť. Čo i len vlastné myšlienky. Chcem písať. Aj keď to budú hlúposti. Chcem dýchať. Aj keď to bude zbytočné.

Neviem sa sústrediť. Počúvam buchot môjho srdca a tep, ktorý mi pulzuje hádam všade. Aj v krku, v bruchu, na rukách, cítim ho aj na kotníkoch. Bum, bum, bum. Blum, blum, blum. To slovo nevrav nikdy, keď si nahúlený, buď ti to príde smiešne a ty nebudeš vedieť dve minúty dýchať alebo sa z toho scvokneš.

Koľkokrát som si za dnešný deň povedala, že za nič nestojím? Viackrát ako som bola na záchode. Isto. A smiešne je na tom, že si to nemám prečo vravieť. Pretože to nieje pravda. Stojím niečo, aspoň fľašu vína, možno dokonca aj dve! A viem to! Pretože mám dôvody. Pomaly už ozaj neviem, čo ešte mi chýba k šťastiu. Mám všetko. Knihy. Televíziu. Pár úžasných kamarátov. Lásku. Rodinu- nerodinu. Ale stále sú tu pre mňa, aj keď viem, že v poslednom čase sme to posledné, o čo im ide. Peniaze, však, hýbu svetom. Je to strašné peklo, nedá sa tu poriadne dýchať, možno tým to bude...

Dnes sa sestra rozplakala, keď po týždni prišla „domov“, ktorý sa pre ňu domovom nedá nazvať. Dokonca sa kvôli nám naučíla obíjmať. Viem, ako to strašne neznášala, keď som sa na ňu zavesila ako opička z cirkusu.
Čo mi teda chýba? Dobre, moje zdravie je momentálne odplávané na ceste okolo sveta, ale hádam sa vráti. ČOSKORO, poprosím! Vraj som celá rozbitá, ako mi nežne povedala pani doktorka. A všetko má začiatok v psychike. Kde sa podela tá moja vyrovnaná osoba z leta?! Zmizla na koci augusta, jeseň, joj, jeseň. Mŕtvola. Zima. Živá mŕtvola?

A viete čo je najhoršie? Keď človek dostane od Ježiška zaplatený lyžiarsky s triedou a potom si ho celý fajnovo preleží v posteli. Dobre, neležala som v posteli, skákala som od radosti pri bráne zakaždým, keď prišiel vlak s ním, ale to je jedno, preboha.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
godot  13. 2. 2010 22:14
cece, ale to vobec nie je jedno.



a ze stojim za dve flase vina.. tak to sa prave stalo mojou zivotnou filozofiou.
2 
fotka
rimanka  14. 2. 2010 10:03
"Vraj som celá rozbitá, ako mi nežne povedala pani doktorka." -mne to matka povie hrubo a inými slovami (och, chcem tvoju doktorku )
Napíš svoj komentár