A túžila by som privrieť okná do duše plnej
úsmevu a radosti
snov snov snov
ponoriť sa do čokoládového objatia vlastných ramien
ponoriť sa do sladkej malty pred tvojou bránou
z paneláku budú sliediť milióny anjelských hláv
čistých a prázdnych
ktoré už uzavreli kruh svojich pocitov a len kľačia
v kaplnke odsúdených pútnikov kanálov a stôk a putýk a
pajzlov a rozhorčených postelí a objatí
a bozkov a falošnej sukne
jednoducho nohavičkoví pútnici
sediaci a tešiaci a mrznúci
s pohľadom upreným do ďalekých roztiahnutých
vtáčích krídel
visiaci na šnúrke z topánky v betónovej džungli
páchajúci mentálne samovraždy z nudy
a či zo znechutenia žitia vlastných hnilobných
zápachov, ktoré ostali po nesplnených snoch,
zlomených
srdciach, nohách, rukách, nosoch, zuboch, vlasov a krídel
premožení smädom po božom osvietení
či zatratení
nech sa nemusia dívať bárs aj cez prsty na krvavého holuba prejdeného egoistami, ich kolesami, ich krvilačnými a hemoglobínovými očami rozdupaného na vozovke, na ceste života a túžby
a tie anjelské hlavy sa modlia za ich nanebovzatie.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár