Svet predsa len nie je taký staroružový akým sa medzičasom zdal byť. Ružová mi vždy pripomenie vôňu vlasov, vtieravú, prenikavú, ostane v nosných dierkach, v mozgu, v každom jednom nervovom zakončení, v končekoch prstov, zalieza pod nechty, chveje sa na očných viečkach, tak ako mňa teraz dráždi múza, ó, Agapé, sladká Agapé, pália ma z teba dlane, dýcham čoraz rýchlejšie, moje prsty nemilosrdne skáču po papieri; ty, Agapé, ó sladká Agapé, ty mi pripomínaš staroružovú farbu, farbu kvetov, lupeňov, špinavých a starých okrasných lístkov a vôňu čerstvo umytých vlasov, ktoré zakaždým nasajú pach pokožky, preto každý jedinec vonia rozdielne.

Myšlienky blúdia roztrasene a nejasne, blikajú vo zvláštnej tme neznámych vĺn úzkosti, ktorá sa už dlho neozvala, aj keby si čakal, že si ťa dokáže nájsť všade a nikdy sa ťa nepustí. Myšlienkam treba dať slobodu. Mám silný pocit čistoty. Kráčam studeným mestom, sychravosť steká zo stien, odkvapy plačú a vyjú do vetra, ktorý fúka z neba, z ktorého taktiež padajú studené a neslané slzy Boha. Pretože slzy, ktoré sa ronia z emócií majú inú konzistenciu, ako tie, pri ktorých zachytávajú nervové receptory bolesť. Bolesť? Čo je to bolesť?

Predsa kráčam po ulici, po mokrom, necudne zvlhnutom chodníku, ktorý ušliapali ľudské uponáhlané nohy, krvilačné, frustrované, agresívne zvieratká na špagátikoch morálky postavenej na hlavu, lascívny chodník, dosiahol orgazmus a ty práve stúpaš do mláky jeho smutného pohľadu za odchádzajúcim pôžitkom. Chodník je prázdny. Nikde ani nohy. Chodník schne. A ja moknem. Prší. Vlasy, tie, ktoré možno vonia po gýčových staroružových lupienkoch ruží, či fialkastých fialkách, mi lemujú tvár, zohrievajú uzimené líca, svietiace do hlbokej noci plnej utopencov a skrachovancov slušných pomerov a šťastných rodín, noc je ich plná, tých naivne naivných, ktorí miesto nekonečnej lásky si navrávajú, že horšie už byť nemôže. Kto by si už len v tejto pouličnej tme navrával sen o nekončiacej láske, ktorá spaľuje zdravé rozumy a triezve srdcia, ktoré nik neoklame, nik neprefikne, žiaden prefíkaný lišiak vrčiaci do uší?!

Ide ti prasknúť brucho z tých trepotajúcich sa modrých motýľov, ktoré nemajú ako vyletieť von, máš ich plné vnútornosti, zvierajú a parazitujú v tvojej jedinej veci, ktorú vlastníš, na tvojej slobodnej duši, kvária ti ju úzkosťou, ničia ti svedomie, ak ti z neho ešte voľačo ostalo po tom uši drástajúcom zvuku plieskania dvoch tiel o hrdzavý kontajner, cinkanie ženských náušníc o ten kus špinavého plechu, o hrdzavé stelesnenie hnusu či hnisu v tvojej hlave. Pokrytec pokrytcov, korunovaná kráľovná, sediaca na tom svojom kúsku trávy pod slnkom, horko- ťažko dobitom falošným smiechom a či sebaľútosťou, ktorá ťa jediná dokáže popohnať dopredu, vodu kážuc víno pijúc, fajčiac cigaretové myšlienky, myš-myš-myš-lienky. Lienky. Podkované, samou mrchatosťou podkované, ukuté z rýdzej nedôvery, roztopená, tá jediná na vrchu roztopená, ale stále je ako zle upečené mäso, vnútri surové a tvrdé.

Ak ide láska naozaj cez žalúdok, tak kde potom končí?
Tam, kde všetko, ale cesta tým žalúdkom je kurevsky bohémska.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
radiophonic  29. 7. 2011 10:14
Som to prehliadol?
2 
fotka
phantasia  1. 8. 2011 13:13
kvalitné. ako skoro všetko od teba.



a livingstona nechajme žiť.
Napíš svoj komentár