chňapneš po mne svojím jašteričím jazykom
a obalíš sa okolo mňa ako nič okolo cievky.
Dráždiš ma nejasný ako metafory, vlečieš
si tiene, ako to robia nadýchané mraky,
do prchavého obrazu roníš detstké samohlásky.
Nikdy sa nezavŕšiš do úplnosti, a kým
si narodený len do polovice, nebudem spať.
V náleve z atramentu si uchovávam
tvoje ovocie; možno si proroctvom,
grimasou nekonečnosti alebo nejakého
boha, možno inej Terky rozloženej
ako tajomstvá v prázdnych veršoch.
Minuli sa roky, čo silou- mocou chceli vysať
tú najčervenšiu krv z tvojho krku,
a ja nie som o nič múdrejšia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár