Chcem ťa. Nehorázne po tebe túžim, spaľujem samú seba nad ohňom našich spoločných fotiek vytlačených na neviditeľnom papieri neviditeľna, túžim po tebe nežne, vážne aj nevážne, jemne, nežne, vášnivo, višňovo aj čerešňovo, som užasnutá z vlastnej potreby milovať, tvrdo, nekompromisne, isto, pevne, jednoznačne, do bodky a neoblomne, konečne a nekonečne, túžim po tebe, ale nie z lásky, lásku nespomínaj, túžim po tebe z vlastnej úbohosti, z oči kolúcej sebaľútosti a neistote, čerpám z vlastnej strate ega, ak ho stretneš niekde na ulici, pozdrav ho. Tak veľmi ťa chcem, dokázala by som dušu prasknúť! Bicyklovú i tú umeleckú, čo drží aj tak len na posledných stehoch nitky spletenej zo svetla sviečok horiacich v kostoloch, kde ich zapaľujú bezbožní požierači nekultúrnej kultúry, všetci tí masovo vzdelaní a komerciou v ranom veku kŕmení vedci, dekani, páni skáčuci tak, ako opička morálky a etiky píska. Oblečení do vlastných aktov nahých tiel, na čele majú napísané TABU a vyslovujú slovo mier tak oplzlo a bezbožne, ako sa len dá.

Možno sa raz naučím nepísať za všetkým bodku, nie na všetko a všetkých platia bodky. Veď je to len interpunkcia. Starí pankáči ju nikdy nepotrebovali a aj tak spravili peknú dieru do sveta. Ohrýzli nás ako jablko, a celí fajnoví zahodili ohryzok do koša, veď aj tak bol prehnitý.

Prilepil si sa mi na päty, ako roztopený asfalt, ktorý vonia po letných sparných dňoch plných pôžitkoch na podrážke topánky ešte pekných pár dní. Keď sme už pri pôžitkoch, hádam im neveríš?! Pôžitok treba pohrýzť do srdca, ktoré sa ti rozpadne na prach ako občiansky preukaz pikera, vysať z neho čo najviac šťavy, čo ti osladí, okorení, zhnusí, spríjemní, zmení život.
Vlečieš sa ťahavo, ťažko, všetky tvoje póry sú nasiaknuté smútkom, ktorý so škripotom zlieza zo stien a vodovodných kohútikov, kikiríkajúcich do sveta, že teplá voda sa už minula, zbytočne čakáte na zázrak, vy hlupáci, vy ovce, vy čierne ovce, ktoré si myslíte, že ste výnimkami spoločnosti a pritom ste len chabá pseudovýtlač skutočnosti. A načo plakať, keď aj tak slzy zaschnú a nenechajú ani len stopu ako slimák v sychravom počasí?

Sama neviem, či som sama, či sedíš vedľa mňa ako vetchá halucinácia, fatamorgána, ktorej sa nemôžem dotknúť, cítim tvoju vôňu zakaždým, keď sa nadýchnem, vidím tvoje tmavé oči, z ktorých som s určitou určitosťou vytiahla veľmi veľa podstatných právd a zmien, sloganov a hesiel, ktoré mi teraz visia v duši ako...
Vravel si, že si úprimný. Takže ak ma teraz ignoruješ, myslíš to úprimne? Vravel si, že neklameš. Takže ak ma teraz klameš, tak neklameš?
Aké sú smiešne slová, však? Neveril by si, ako vedia dostať do rozpakov aj samé seba.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
meredithgrey  21. 8. 2011 23:36
Vravel si, že si úprimný. Takže ak ma teraz ignoruješ, myslíš to úprimne? Vravel si, že neklameš. Takže ak ma teraz klameš, tak neklameš?

Aké sú smiešne slová, však? Neveril by si, ako vedia dostať do rozpakov aj samé seba.





100 bodov aj hviezd aj komét
Napíš svoj komentár