Tieto riadky nebudú mať žiadnu umeleckú hodnotu.
(Samozrejme, pokiaľ za umenie nepokladáte výron zfetovanej duše, ktorá sa ozaj potrebuje vyroniť.)
Zdá sa mi neuveriteľné, že dievča s toľkými snami ostalo len pri tom jednom: ráno sa nezobudiť do reality.
Všemožne sa snažím dosiahnuť túto latku.
(Možno nechcem, možno nemôžem, možno musím.)
Ešteže nik nevidí, ako strácam zdravý rozum: vidím fľaky tam, kde nie sú, počujem zvuky, ktoré nik a ani nič nevydáva. Jednoducho: halucinujem. Noc je výborná priateľka. (A tma tiež. Díky Tma.)
Oči mám vlhké ako nohavičky, keď sa ma dotýka voľajaký chlipný chlap, ku ktorému isto v daný moment cítim voľajaký pseudo pocit náklonnosti.
Matky majú vždy pravdu. Aj otázka: "Hľadáš oporu v posteli?!" bola na mieste. Škoda, že ako začínajúca troska som sa chytala ako topiaci slamky a všemožne som sa snažila oklamať samú seba. (A keby len seba!)
Zvláštne, ako si človek dokáže zapamätať naoko nepodstatné veci. A vety. A slová. Aj dotyk vie ostať otlačený na pokožke ako jazva.
Nespavosť je masochizmus duše. A láska tiež.
Prečo sa človek tak upína na hľadanie dôvodu? Spravodlivosti? Pochopenia?
Stratila som schopnosť pociťovať sklamanie za jazdy.
Veď koľko ešte prebdených nocí je predo mnou? Na výčitky, spytovanie svedomia a hodiny tichých samovraždy bude času dosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
nenavidim
10. 4.apríla 2011 01:57
pšššššššššt.
Napíš svoj komentár