Svietilo mi slnko do očí. Silno, prenikavo, jasné lúče mi prenikali cez pramienky vlasov a dotýkali sa pokožky. Kráčala som po ulici, z asfaltu sálalo horúce leto, vôkol mňa vládlo nepríjemné a nečakané ticho, akoby ticho pred búrkou.
Prechádzam okolo vysokých budov, nízkych budov, stánkov s cigaretami a časopismi, prejdem dokonca aj okolo pošty, na ktorú som mala v pláne zájsť, ale niečo ma ťahá preč, kráčam stále vpred, nezastavujem sa pohľadom ani pri starom šedivom pánovi so širokým štrbavým úsmevom, ktorý predáva studenú limonádu, vysmädla som, leto je príliš horúce, šaty sa na mňa lepia, veje za mnou len voľná sukňa, ktorú uviedla do pohybu moja rýchla chôdza, pretože vzduch stojí už tretí deň na jednom mieste, vládne absolútne bezvetrie. Uvedomujem si, že sa správam ako šialenec, moja chôdza sa zrýchluje každým rohom, no ja bežím ako o dušu, v mysli len strach z toho čudesného ticha a spaľujúcim slnkom nad hlavou.
Zastavím. Zadychčaná si odhŕňam vlasy z tváre. Ticho sa vystupňovalo, zdá sa mi, že som ohluchla. Nepočuť nič. Pre istotu tleskem a- nič. Oči sa mi začínajú rozširovať hrôzou, slnko je stále bližšie a bližšie, je obrovské. Gigantický pomaranč sa ku mne blíži, mám pocit, že nevydržím naliehanie slnečných lúčov, ktoré mi teraz pripomínajú skôr lúče laserové, zarývajú sa mi do tela ako skalpel. Nohy sa mi roztrasú, kolená podlomia a klesám k zemi ako v spomalenom filme, už chýba len obraz mojej duše ako opustí telo, chvíľu sa na mňa díva z hora a ostane tma.
Myslím, že ležím na lavičke, niekto na mňa prská kvapky vlažnej vody. Alebo prší? Snažím sa otvoriť oči. Po chvíli sa mi to podarí, zdá sa mi, že mám opuchnutú celú tvár. Páli ma celé telo, cítim sa ako žeravý uhlík vytiahnutý z čerstvej pahreby.
Najprv nevidím nič len žiaru. Pomaly mizne a zrak zaostrí na svetložlté kučery, ktoré lemujú bledú chlapčenskú tvár, na ktorej svietia ako dva rybníky zeleno-modré oči. Také zvláštne oči som ešte nevidela. V ruke držal plastovú fľašu plnú teplej vody a pomedzi prsty púšťal kvapky na moju tvár. Snažím sa posadiť a v neposlednom rade pochopiť, čo sa to so mnou stalo. Je mi nevoľno, krúti sa mi hlava, horím. Priložím dlane na líca, no s jajknutím ich rýchlo opäť zatnem v päsť. Zvraštím tvár, z očí mi vypadne pár bolestivých sĺz. A ten chlapec tam len čupí oproti mne a celý ten čas sa díva na moju zmätenosť. Pozerá mi do očí, zdvihne ruky do výšky mojej tváre a pohladí ma. Prsty, brušká prstov ma príjemne chladné, okamžite si vydýchnem, vrásky mi zmiznú z čela a začínam sa spamätávať.
„Ďakujem,“ ozvem sa. Neznámi chlapec sa len díva, usmieva sa tými svojimi rybníkovými očami a naďalej ma hľadí po spálenej pokožke.
„Nerozumiem, čo sa stalo, najprv som mala neskutočne nutkavú potrebu utekať presne na toto miesto, vôbec netuším prečo, potom to slnko, ticho a...“ zakoktala som sa uprostred vety a tak som radšej zmĺkla.
„Odpadla si, pravdepodobne z toho tepla,“ pokojne vravel chlapec. „Je ozaj nebezpečne horúco, mala by si si dávať nabudúce pozor,“ vstáva a podáva mi plastovú fľašu, „nosiť klobúk, piť veľa vody, hlavne vody.“
Mala som veľmi zvláštny pocit, celé mi to nedávalo zmysel, no nakoniec som tú páľavu, závrat, zväčšené slnko, divného chlapca s rybími očami a nutkavú potrebu objaviť sa na tomto mieste pripísala horúčave.
„Ešte raz ďakujem,“ posnažím sa o úsmev, no pokožka je ešte stále príliš rozpálená a bráni mi v úsmeve, či akejkoľvek inej mimike.
Chlapec sa však zaškerí a vraví, že niet za čo.
Pýtam sa ho, kto je, čo je, prečo je práve v tomto- obzerám sa a čudujem sa, ako som sa sem dostala, keď som tu nikdy nebola- parku.
Chlapec sa neprestajne usmieva, akoby povedal môj otec, popod fúz.
„Zo slnka som padol,“ vraví vážne, ruky ležérne skryté vo vreckách nohavíc, tvári sa akoby nič.
„Zo slnka?“zasmejem sa. Chlapec len nechápavo hľadí, vraj čo sa toľko rehocem. Rozosmejem sa ešte viac, rozmýšľam, či moje záchvaty smiechu sú len dôsledkom odpadnutia a úpalu, vraj zo slnka, chachacha, smejem sa na plné kolo.
„Si vtipný,“ vravím, keď sa dosmejem. „A ako si sa tu ocitol?“ lapám po dychu.
„Normálne, najprv metrom na konečnú a potom rebríkmi až k východu, zatočil som sa na mieste a som tu. Ty nevieš cestovať v čase?“ začudovane krúti hlavou. Uchechtnem sa, mám na mysli niečo rovnako bláznivé, ale keď vidím, že chlapec si stále stojí z asvojim a nesmeje sa, priložím si ruku na čelo, či nemám teplotu, no tvár a celé telo mám stále také rozžeravené, že neviem rozoznať, či halucinujem alebo všetko sa teraz deje je normálny jav.
„Ehm,“ zháčim sa, „cestovať v čase? Samozrejme, že neviem cestovať v čase. Som ČLOVEK.“
„Minulosť je ozaj zaostalá,“ vzdychne si, otočí sa na päte, silno prižmúri oči a zrazu sa ocitne päť metrov od miesta, kde stál doteraz. Padne mi sánka a div si oči nevyočím. Chlapec sa začne smiať. Keď sa spamätám, položím otázku.
“Ako, to ako si urobil?“
„Normálne, sústredím sa a silou vôle sa ocitnem tam, kde chcem byť,“ chlapec sa smeje, za brucho sa chytá, keď vidí moju zháčenú tvár. Chytí ma za ruku a dotiahne ma na stred chodníka.
„Sústreď sa. Koncentrácia je najdôležitejšia. Čo chceš vidieť?“ pýta sa ma. Zmätene mlčím, no po pár motivačných otázkach vyjachcem zo seba Paríž.
Chlapec vykrúúti oči do hora, mľaskne. „Originálne.“
Vystresovaná ho buchnem po ramene akoby som ho poznala pár rokov a nie pár minút, ale včetko to bolo také zvláštne, ABSURDNÉ a nelogické, že som sa nad tým vôbec nepozastavovala.
Položil mi dlane na ramená a prikázal mi zavrieť oči. Šepkal stále dokola sústreď sa, sústreď sa, potom mnou prudko zatočil, mne sa tma pod zamknutými viečkami premenila na obrázky z kaleidoskopu, zatočil sa mi celý svet a pocítila som dopad. Ocitla som sa ležiac na bruchu na vlhkej, chladnej železnej podlahe. Otvorím oči, opäť počujem chlapcov smiech. Podáva mi ruku, vyskočím a nechce sa mi veriť. Vidím rozsiahle mestské ulice, uličky, bary, domy, Seinu, vidím mosty, chrámy, veže, vidím drobné bodky- ľudí. Popŕcha. Okolo tváre mi veje chladný vánok, moja pokožka konečne prestane sálať horúčavou.
„Ešte stále blúznim z toho úpalu, isto to bude tak,“ rozmýšľam nahlas.
„Vidíš tú krásu?“ pýta sa mi chlapec.
Zhlboka sa nadýchnem mokrého sviežeho vzduchu, privriem oči a zaprisahávam sa, že si navždy zapamätám tento pohľad v mysli.
Zrazu ma prepadne túžba vidieť všetko všetučko! Točím sa na päte s chlapcovými rukami na ramenách, vidím zasnežené vrcholy hôr, vystúpim dokonca na Mount Everest, pohládzam zelené listnaté konáre, ligotajúcu sa trávu, cítim vo vzduchu slnce, vôňu tulipánov, slnečníc, všetkých kvetov sveta, nohy si máčam v studených bystrinách, robím mlynské kolesá a skáčem s vystretými rukami do vzduchu, mávam nimi, zdravím celý svet. Momentálne mi patrí.
Chlapec počas toho len stojí v úzadí a usmieva sa s prekríženými rukami na hrudi.
Chcem vidieť ešte tamto a tamto, tancujem okolo neho uchvátená možnosťami a myšlienkami, ktoré mi otvárajú dvere.
„Silno sa ma chyť,“ vraví mi. „Ukážem ti budúcnosť,“ voľajako sa mu vytratila farba z tváre, neusmieva sa. Mierne sa preľaknem, možno práve preto mu silno zovriem dlane, chlapec využije situáciu a...
...ocitnem sa v tme. Otvorím oči. Vzduch je ťažký. Smrdí sírou. Rozoznávam spálené stromy. V šere spoznávam moje mesto, avšak miesto hradu, ktorý sa vypína na pravej strane rieky sa tkvie obrovská hora odpadkov, rieka je vyschnutá, miesto rýb v nej pláva kopa šrotu. Deti pospávajú nahé na ulici, prikryté kartónom. Ľudia sa tackajú po chodníkoch, temer nedýchajú, škrtí ich odporný vzduch.
Z hrôzou sa obzerám vôkol sebe a nerozumiem. Kde som? Otázku vyslovím aj nahlas.
„V budúcnosti,“ odpovie chlapec trpko, smutno, možno sa mi marí, že potlačil vzlyk.
Otváram ústa dokorán, zakrývam si oči dlaňami. Krútim hlavou a blabocem niečo o tom, ako nechcem žiť budúcnosť, čo sa to porobilo s našou zeleňou, kde je dúha, kde sú mraky a slnko?
„Čo sa stalo so slnkom?“ pýtam sa.
„Slnko zmizlo. Nechce svietiť ľuďom, ktorí Zem premenili na jedno obrovské smetisko,“ odpovedá.
„Má však výčitky svedomia. Preto som tu ja, prišiel som ti ukázať budúcnosť.“
Kráča po tmavej ulici, pomaly sa tiahnem za ním. Sledujem ošarpané reklamnné bildbordy, ktoré vysadili miesto stromov, kandelábre, z ktorých trčali káble, rozbité fľaše, okná, polámané zábradlia, vykradnuté autá...
„Svet ovládol koniec. Koniec koncov. Je len na vás, či TOTO bude vašou budúcnosťou, prítomnosťou vašich detí,“ tíško mi šeptá slnečný chlapec do ucha.
„Vráťme sa, prosím,“ chlapec ma po x-tý raz chytá za ruky, točíme sa na päte a zrazu sedím v parku na lavičke, slnko už pomaly zapadá, jeho lúče nie sú také dotieravé ako na obed.
Chlapec mrkne na západ slnka a povzdychne si.
„Musím ísť,“ zahľadí sa mi do očí, ja sledujem obrovský zapadajúci pomaranč odrážajúci sa na hladine jeho rybnékových očí a zrazu cítim jeho mäkké teplé pery na mojom líci. Obíjmem ho, pobozká ma, odtiahne sa, žmurkne na mňa s iskričkami v očiach, otočí sa okolo vlastnej osi, vidím len záblesk, obrovskú horúčavu, podlamujú sa mi kolená, padám k zemi.
Keď sa prebudím, chlapca nie je nikde, cítim len stopu po jeho horúcich perách na mojom líci. Usmejem sa a vydychnem si, pretože po horúcom dni cítim ako mi telo ochladzuje letný vietor, okolo mňa sa rozfúkajú listy. Vietor ustane a listy sú sformované v tvare srdca.
Bohvie, či tým chcel vietor naznačiť lásku k našej matke prírode a či niečo iné...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár