Sem- tam pokecám s plameniakmi, o priebehu nášho nič nevážiaceho života, o počasí a o tom, ako to ide s naším zvieracím spoločenstvom dolu vodou. Síce som sa nezúčastnil ani jedných volieb, veľmi rád sa posťažujem. Nič mi nechýbalo, nič ma netrápilo, žil som si dokonalý život vyhrievajúc sa na slniečku, až kým sem neprišli ONI! Nikdy za svoj dlhý a nudný život som nevidel niečo tak nechutné! Chodilo to po zadných, vzpriamene, rozprávalo to cudzou rečou, znelo to ako: BLABLABLABLABLA a bolo to odeté vo zvláštnom galaktickom mundúre. Doviezli sa na obrovskej vesmírnej lodi s dlhým chobotom- vyzeralo to ako veľký obrnený slon. Chobot strčili rovno do stredu mojej bačoriny a ozval sa rachot, akoby ten intergalaktický slon bez uší chcel vzlietnuť. No zavlnil sa len chobot a po chvíli som zacítil, ako sa okolo mojich nôh vinie prúd studenej vody. Vypúšťal ho ten falošný slon! To ma naštvalo, či skôr vyplašilo, tak som sa lenivo, ako vždy, začal vynárať nad hladinu.
-Čo sa to tu, pre pramatkugorilu deje?!- ozval som sa. Tie vzpriamené tvory začali šíriť paniku. Ja som sa ďalej vypytoval, čo to robia a oni len padali z nôh na zem alebo vyliezli do vnútra falošného slona. Odpadnutí sa pozviechali a tiež zaliezli dnu, vytiahli umelohmotný chobot a s rachotom sa vyparili v džungli.
-Čo sa to tu deje, tak ja si päťdesiat rokov žijem v tichu a nude, pojedám rybičky a zrazu mi moju čistú samotu narušia nejaké dvojnohé tvory a nie je s nimi ani rozumnej reči,- šomral som si popod nos a krútil hlavou. Uvelebil som sa na bahnitom dne, privrel som oči a pomaly som celú udalosť púšťal z hlavy. Zaspal som. Zobudil som sa o pár dní na to, že ma niečo nepríjemne šteklí v uchu. Pretiahol som si všetky kĺby, zívol som a vynoril som sa nad hladinu. Zbadal som plameniakov, ako konverzujú o predchádzajúcej udalosti na brehu bačoriny. Odplával som za nimi.
-Zdravím, páni,- pozdravil som lenivo. Plameniaci odzdravili a pokračovali v začatom rozhovore. Boli to páni na úrovni a polovicu z ich konverzácie som nechápal.
-Počul som, že tu boli ľudia, hroch a vraj si bol jediný pri tom. Ako vyzerali?- vzrušene kýval hlavou jeden z nich.
-To boli tí dvojnožci? Ľudia?- pýtal som sa. Lenivo.
-Áno, áno, to boli oni! Naozaj stáli na dvoch nohách? Ako my?
-Hej, hej, mali divnú farebnú kožu a masky na tvárach. Ale viac ma desil ten falošný slon!- začal som sa rozčulovať a opísal im priebeh situácie. Plameniaci vypliešťali oči.
-Hroch, musíš odísť! Už tu nemôžeš ostať, je to nebezpečné. Započuli sme slovo ako rádioaktívny! Od samého kráľa!- štebotali rýchlo a vzrušene títo ružoví páni. Ja som v ich rozhovore strácal.
-Rádi-aký-vny?- komolil som. Plameniaci prevrátili oči stĺpikom.
-Jednoducho veľmi nebezpečný! Musíš odísť! Hneď!- vraveli naliehavo.
Vysmial som ich. Ja a odísť? Pche, celý život tu žijem, tak tu aj dožijem.Chcel som im to vysvetliť, no oni už mávali krídlami a kým som sa odhodlal, boli vysoko nad vrchmi stromov. Pokrčil som ramenami. Vrátil som sa späť na moje miestečko a na výstražné škvŕkanie môjho prázdneho žalúdka som sa rozhodol zohnať nejakú potravu. Rybičky. Ponoril som sa pod vodu. No živej ryby nikde. Všetky ležali mŕtve na dne. Niektoré v pokročilom štádiu rozkladu, z iných ešte sálalo teplo.
Rozžiarili sa mi oči a pustil som sa do nevídanej hostiny. Jedna, druhá tretia. Žil som si ako kráľ, bol som kráľom močiara, pretože všetky ostatné zvery pomaly mizli z môjho okolia. Plameniakov som už nikdy nevidel. Ryby po pár týždňoch neboli. Bol som sám. Hladný a sám.
-Mal som odísť s plameniakmi!- vyčítal som si. No teraz bolo už neskoro. Kvôli mojej lenivosti a rádi-neviemakom-vnemu odpadu som ostal opustený, hladný hroch. Slabý som ležal na dne močariska a v bolestivej agónii preklínal faločného slona a intergalaktických tvorov vzpriamených.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár