Umierať v rytme

Neosobne, kruto, bez zbytočných emócií kráčala po jesenných zafajčených uliciach Ria de Janera. Pridŕžala si pri ústach cigaretu, v tme tmúcej bolo vidno len malý oranžový žeravý krúžok. Najradšej by ním niekomu vypálila oči. V jej nenávistných myšlienkach sa krútila žiarlivosť a závisť, no hlavne nenávisť zmiešaná s pocitom bezmocnosti, ktorý lietal akolo nej ako sup, ktorý sa chystá na mŕtve telo zvieraťa, a kolísal sa v rytme argentínskeho tanga, paradoxne hrajúceho pre tanečníkov zvŕtajúcim sa v opojení brazílskej samby.

Nenávidela tanec, hudbu, tanečníkov, ten bar, zábavu, nenávidela samú seba. Veľa veci nenávidela a preto by bolo ľahšie vymenovať veci tie, ktoré milovala. No ako naschvál jej nevedela ani jedna prísť na rozum. V hlave blúdili len konšpiračné pochody slov, ktoré sa ani za nič nevedeli zhŕknuť do jedného celku a vytvoriť sled viet, ktoré by dávali zmysel a mali by začiatok i koniec. Nevedela si ani prísť na meno, tak sa hnusila samej sebe, cítila sa špinavá, neskutočne špinavá
. Chcela byť konečne sama sebou, ale ani za nič sa nevedela v sebe nájsť a pomaly, no s nechuťou a nevôľou sa s tým stotožňovala. Nechcela si pripustiť, že je to len a len jej chyba, vedela, že nemá zmysel hádzať všetko na prostredie, drogy, život ulice, detstvo, rodinu, či skôr nerodinu. Vedela, že je to len jej chyba...

Ona a to jej doškriabané ego, ktoré nikdy nedávalo echo naokolo a neupozorňovalo na seba, ktoré sa nikdy ničím nepýšilo, ktoré si stále myslelo aj myslí, že je posledné na svete, na spodku všetkej stoky, ktorá vládne svetu. Nedávalo si podstatnosť, neverilo, neplnilo svoje sny, ale nežilo ani realitu. Ona len existovala v nejakom časopriestore a čakala, kým sa skončí táto etapa jej prebývania v tejto špine, ktorou bola podstatou.

Dala svoje srdce komukoľkvek, teda to, čo z neho ostalo, chcela, aby jej niekto pomohol ho zlepiť, dala sa prvému, ktorý prejavil záujem, tak veľmi si potrebovala dokázať svoju dôležitosť na svete, tak zúfalo chcela niekoho milovať, tak zúfalo túžila mať iný pocit, ako ten, ktorý jej dokazoval to, že je len úbohou chuderou a handrou, ktorou každý zametal podľa svojich potrieb, túžob, pudov, chutí a chtíčov. Všetko zlé, čo na sebe videla spočívalo v tom, že bola príliš dobrá na to, aby s tým niečo spravila, nechávala sa pošliapaná unášať davom.

Spadla na zem, pravdapodobne sa o niečo potkla, možno to bola kopa haraburdia alebo to bol niekto, niekto podobný jej, a aj tak isto taký odlišný. Spadla, tvárou do blata, ruky jej ani len nevyleteli pred seba, aby sa aspoň ako tak uchránila pred pádom. Zapálená cigareta jej oškvrkla končeky ofiny a celé telo sa ponorilo do chladu, čo sálal z chodníka. Zomierala pomaly v rytme argentínskeho tanga, brazílskej samby a nakoniec... Nakoniec počula len tik- tak, tik- tak, tik, tik, tik.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu