Je zaujímavé zastaviť sa a sledovať, ako ja nehybná a lístie padajúce nezažívame spoločný spleen, pretože, povedzme si úprimne a bez srandy, nemožno sa zliať do jednej kaše s jeseňou, čo mi dýcha za krk tak nepríjemne, že nepríjemnejšie to vieš už len ty, Zlato.
Celé ma to prinútilo dospieť- či doslova a či obrazne- k cieľu tej myšlienky, ktorá mi ískala pramienky vlasov už značnú chvíľu.
Vraj, povedal si, je ťažšie nájsť si svoju víziu ako pre ňu žiť. Pičovina! A do neba volajúca!
Toľko vízií som už pohádzala do koša, no ani pre jednu som nevedela žiť dlhšie ako pár mesiacov, vlastne, čo sa tu oháňam časom ako samuraj mečom, keď čas je neexistujúci a zároveň všadeprítomný, vážení, aj ja v tom mám mišung.
Ale je možné, aby som jednu a tú istú nevedela trafiť do čiernej diery plnej excentrických šamanov, pľuvancov a zrezaných fliaš? Zakaždým na ňu zabudnem, vo víre opíc ju zdvihnem nejaké sobotné ráno zo zeme a opäť sa ňou utešujem.
Jáj, ty puk, hej ty, presne ty, čo sa neotáčaš, presne o tebe vravím!
A presne ty, čo sa neotáčaš zozadu kričíš, že si mám tú víziu nacpať do prdele, pretože tvoju veľkolepú, egom smrdiacu dušu nespasí nik, nieto ešte ja.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár