Nedivím sa jej. Je zaujímavejšie ujsť. Je to zmena stereotypu. Ale čo potom? Čo robí taká duša, keď ujde? Smeje sa? Plače? Spí? Utečie niekam a opije sa tam pod obraz boží? Nie, nie, to všetko robievam ja. Duša, čo robí taká duša? Kladiem si tú otázku v jednom kuse, neviem nájsť odpoveď tak isto, ako neviem nájsť ani po šesťnástich rokoch samu seba. Držím sa len na slepo, malíčkom a ani za nič sa neviem riadiť príslovím: Podala mi prst, vzala som si celú ruku.
Teraz by sa mi to, sakra, hodilo. Ibaže ja sa skoro nikdy neviem chytiť príležitosti. Tej spávnej príležitosti. Tej, nad ktorou nezalamujú rukami tí sveta znalí a správni. Chytám za nos len tie možnosti, ktoré sa vôbec nezlučujú s morálnymi zásadami a svetskými bontónmi. Môžem použiť výhovorku, ktorá je síce oprávnená, ale tí správni by mi povedali, že ak chcem v živote niečim byť, tak to musím prekonať. Rozmýšľam, či chcem vôbec niečim byť a ako to mám dosiahnuť, keď už vôbec nevládzem. Ani len dýchať. Preto vždy, keď padám, nedokážem sa už ani nadýchnuť. Kráčam v tme, v tuneli vytapetovanom novinovými ústrižkami a čakám, až prídem k tomu koncu. K tomu adekvátnemu koncu. Za svetlom.
Až schmatnem tú moju na smrť vystrašenú dušu a odvlečiem ju do seba. Zamknem ju tam, no nakoniec jej venujem absolútnu slobodu a na Vianoce jej darujem kľúče od môjho srdca. Čo mi pripomína, že som stratila kľúče. Prvýkrát po šesťnástich rokoch. To si nemohol ten osud počkať na nejaké okrúhle výročie?
V poslednom čase strácam voľajako veľa vecí. Stratila som súdnosť. Vlastnú hodnotu. Dušu. Zmysel. Vlasy. Kamarátov. Rodinu. Samú seba. Všetko toto by som milerada vymenila za stratu vedomia. Alebo svedomia?
Neostáva mi nič iné, okrem ľutovania, čo robiť nemienim. Musím zapnúť google a nájsť to všetko skôr, ako mi to niekto ukradne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Píšeš zaujímavo...