Každou láskou zhynie jedna duša, mám ich toľko! Môžem im klásť živé kvety na pomníky a ony ma za odmenu vcucnú do minulosti, v ktorej ma všetka nepochopiteľnosť netrápila. Rozhorčujem sa nad vlastnou sebadeštrukciou a kymácam sa ročnými obdobiami, raz v kabáte a raz nahá. Strácam nohavičky, aspoň jedny v láske. Prsty voniace po cigaretách a jointoch, horko v ústach po grepovom džúse a bozky. Útechu hľadám v posteli už dva roky, vraj kto hľadá- nájde a trpezlivosť trávu prináša. Chcem byť umelec a darí sa mi to aj bez múz. Stačia podnety, ktoré vždy len nakopú srdce do zadku, ktoré šticujú a ničia všetky živé kvety.
Umelosť je efektívnejšia, však?
Ďakujem za všetky svoje masky, ďakujem za klamstvo, čo mi noc čo noc visí na duši. Ďakujem za bozky pod perinou, smutné pohľady do diaľav, do nekonečna, za pachuť v hube, za všetkú tú ochotu mlčania mŕtvych. Smú počúvať moje opité triády a nemusia sa stráchať, že nevedia, ako trafiť domov. Zelená padá zo stromov a v ušiach iba jedna veta znie:
NEZABUDNI NA ÚSMEV.
Práve preto balím brko a snažím sa žmúriť do budúcnosti, v ktorej by som mala byť šťastná a zodpovedná.
Hádam sa dá byť zodpovedný za svoje šťastie? pýta sa jedna duša druhej. A tá druhá odvetí, vraj všetko je v našich vlastných rukách. Riadiac sa tohto hesla sa spytujem, čím som ublížila?!
Budem ti hrať tvoju obľúbenú pieseň, dárling, budem ti spievať po nociach do ucha, ale ty nevieš čo je šťastie, preto len zavrčíš a skončíš v čiernych vodách bolesti, miesto toho, aby si ležal tvárou v mojom lone a smrkal od šťastia...
Vymýšľal mi nové mená, smial sa, kričal ako rebel fajčiaci na zastávke, zapálený pre idey svojho bytia, tých tvojich čudesných priateľov a kocúrov spiacich v tebe.
Mne si zomrel.
Je to dojímavé ako mŕtvy jednorožec. Aj tak to jazví moju dušu, tú, ktorú som dnes pochovala na cintoríne tvojich sľubov. Smejem sa do dymu a len pre to, lebo si myslím, že v baretke, vyťahanom svetri, sediac medzi skutočnými nebožtíkmi, chrobákmi a opadanými listami leta, píšuc svoje ilúzie na kus potrhaného papiera, počúvam zakrádajúcich sa zločincov- smútiacich- štiacich na nespravodlivosť tohto sveta a hroby slávnych, a vyzerám ako umelec. Že tvorím novú dimenziu, tú kam sa budú skrývať všetci zatratenci, cítim tvoju vôňu a možnom mám len ďalšie fatamorgány. A len pre to, že sa mám kam vrátiť sa idem stratiť, dárling.
Možno ma budeš raz hľadať v čiernej tme a ja tam nebudem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lucinka7
28. 9.sept. 2011 05:52
Mám pocit, že si zasa raz vystihla moje momentálne myšlienky..
Napíš svoj komentár