Zamrzla pohovka.
Zamrzli steny.
Zamrzli mi ruky a nohy. A konček nosa.
Oči.
Prikryl ma sneh.
-Len sa zotmelo,- privrával sa jej zo zadného kúta izby, v ktorej snežilo.
-Keď zhasne svetlo, neznamená, že si oslepol.
-Neprovokuj, nohaňa!- roztopašne skríkol a z úst sa mu vyvalil kúdol zamrznutej pary. Utľapkal v dlaniach guľôčku z bielobieleho snehu, natiahol paže a hodil ju skrz celú izbu. Nežne sklonila hlávku na prsia, sama teraz vyzerala ako snehová guľa. Čakala náraz, no po izbe zrazu lietala len hŕba vtáčieho páperia.
-Koľkokrát ti budem ešte musieť pripomenúť, či dokonca zakázať strieľať šípmi bocianov?
Obočie vyhrnula dohora. Oči sa jej leskli ako čerstvo pokrájaná cibuľa, možno práve preto sa jej po líci rozhodla rozkotúľať slza, ktorá na polceste zamrzla.
-Už sa toľko nefafrň,- zakňučal ešte stále schovaný v kúte.
-Všetci máme v kúpeľniach teplú vodu a chladničku v srdci,- zamračila sa troma bodkami v dúhovke, dalo sa to spozorovať len mikroskopickými očami jašteričky, ktoré nemal ani jeden z nich.
-Sám si to povedal, nepúľ na mňa tie očiská vlčiska!
-A zabudla si dodať, ako sme si mysleli, že šťastie tu leží na ulici. Ľudia ho hľadajú ako krv cestu do srdca.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a zo mňa sa opäť stáva to dievča ako kedysi