Ani neviem prečo, v poslednej dobe mám ten zvláštny pocit, akoby som mala niečo na dosah, ale neviem čo. A tak pátram. A rovnako neviem prečo, dala som si dnes poprvýkrát riadenú meditáciu. Poznáte, že to čo najviac potrebujete si vás akosi vždy samo nájde? Stáva sa mi to až pričasto. Nie to, čo chcem. Ale práve to, čo bytostne potrebujem. A zakaždým sa mi zmení pohľad na svet. Akoby som to nebola ja, kto sa díva mojimi očami. Vždy iná. A predsa tá istá. 

Tento zážitok bol pre mňa neopísateľný v tom, že tie pocity boli oveľa intenzívnejšie. To ako som vnímala svoje telo. Dych, ako sa mi zdvíha hrudník, tep srdca, a dokonca aj pulz. Bolo mi teplo a obklopovalo ma svetlo, pritom mám zhasnuté a som v tme. Neskôr som si uvedomila, že počas celej meditácie som sa mimovoľne usmievala. Ku koncu to bolo pre mňa tak hlboké, že som o sebe nevedela. Resp. si nič nepamätala, akoby som spala, ale nespala. Pretože na môj vlastný údiv som sa pomaličky zobúdzala pri odpočítavaní konca meditácie a prebudenia. A s dávkou energie. Ktorá neviem odkiaľ sa podela, pretože pred meditáciou som bola vyčerpaná z práce. A bolo mi až horúco. 

Znova som si uvedomila, že vždy sa dá zažiť niečo nové, čo ti otvorí oči. A ešte práve v tej chvíli, kedy to najviac potrebuješ.

P.S. Počujem prîjemný vysoký zvuk v pravom uchu. Ďakujem N.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár