„Čo len ja viem o živote!“

Vraj peniaze kazia charakter. Veľmi veľa ľudí na to doplatilo svojím spôsobom a iní sa s nimi naučili pracovať, no rozhodne peniaze zmenili zmýšľanie na celý svet naokolo. Aj na sny. Možno najhorším príkladom je to, ak si niekto myslí, že bez peňazí sa sny jednoducho nedajú splniť. A ja hovorím, že dajú. Proste sa to dá, len je možno ťažké hľadať tú alternatívnu cestu k splneniu sna. Zarobiť a šetriť je v tomto ponímaní veľmi jednoduchá vec.

Keď sme dali dokopy divadlo a tento rok sa chystáme ho oficiálne uviesť do povedomia, tak sme museli tiež prejsť dlhú a veľmi útrapnú cestu, aby sme sa dali dokopy ako partia ľudí, ktorým to divadlo dalo aspoň trochu vzrušenia a zábavy a toho skvelého pocitu z reakcií publika, pri ktorom si jednoducho poviete, že to má predsa nejaký zmysel! Neviete to pomenovať, ale jednoducho viete, že to, čo ste spravili, malo význam a dalo niečo tým ľuďom. Boli to pocity lásky, nenávisti, smútku, radosti, ale aj myšlienok, ktoré ich jemné prinútili porozmýšľať a tak spoločne obdržať spoločnú myšlienku. Pokiaľ sa tým nechcete živiť, tak je to čosi fantastické!

Pri tvorbe našej prvej inscenácie sme sa vôbec neskladali na kulisy. Využili sme všetko, čo sa dalo, čo sme našli, každý niečo priniesol.. a pod. Avšak to, čo ma najviac fakticky šokovalo bola chvíľa, kedy sme dostali pozvánku ísť hrať na rakúsky festival a my sme sa zastavili pri otázke: „Ako sa tam dostaneme? To je kopa peňazí!“ Vtedy sme sa boli informovať na mestský úrad a ich organizačnú zložku, cez ktorú sme vystupovali na mestských akciách, či by nám nemohli nejako pomôcť alebo aspoň poradiť. Rozmýšľali sme aj nad sponzormi a nad všeličím možným, resp. nad možnosťou odohrať 2-3 predstavenia na vstupné a tak si na to zarobiť.

Šok nastal vtedy, keď nám povedali, že s nami do toho idú a pomôžu nám. Šok nastal, keď nám povedali, že kde tu zoškrkali z rozpočtu, aby nám mohli pomôcť, aby sme sa tam mali ako dostať. Šok nastal, keď nám došlo, že vlastne ľudia, ktorí nás mohli pokojne a spokojne kopnúť do zadku z dôvodu, že nám nemajú / nemôžu pomôcť, pretože z nás nemajú väčší úžitok, to mohli ľahkosťou letného vánku zniesť zo stola a venovať sa pilníkovaniu nechtov. No oni to nespravili.

Možno mi vtedy na chvíľu zmenili moje ponímanie úradov a ľudí v nich. Možno to bola len výnimka. A možno sme mali len šťastie. Ktovie. Do Rakúska sme nakoniec nešli, pretože herec, ktorý hral hlavnú postavu veľmi škaredo ochorel a nechceli sme riskovať jeho zdravie.

No nechcela som upozorniť na ochotu úradov a možnosti nejakého riešenia. Išlo mi o ten nápad, do ktorého sme vrazili maximálne náš čas a vedomosti. A ktorý, ak sa podarí, resp. ak sa podarí z-oficiálniť divadlo, tak môže v našom nedivadelnom meste vytvoriť jednoduchú avšak trvajúcu platformu pre mladých ľudí, ktorí sa môžu realizovať a mať z toho čosi málo, ale aj čosi veľa. A v tom vidím skôr tú hodnotu. Peniaze hýbu ľuďmi, no úprimnosť a nezištnosť, ktoré sú na Slovensku už len šokom, vedia tiež zmeniť ľudí. Vedia zmeniť ich neveru v ľudí. Asi som naivná, no verím tomu.

No ani o tomto som nechcela mať blog. áno, napínam. Moc kecám na úvod. Za posledné 2 mesiace som zaplatila dve pohľadávky na môjho nepodarenejšieho brata. Prvú som zobrala ešte celkom okej, no druhá bola o čosi vyššia a doslova stááááále ma štve na tom skôr tá jeho nepoučiteľnosť a na druhej strane to, že ja som si odkrojila zo svojho, aby si on mohol ísť von a užiť si, pričom ja si už musím šetriť, aj keď čakám výplatu. Hovorí možno zo mňa egoizmus, ale proste som na to nahnevaná. Veľmi ma to štve. A najviac sa desím toho, že to bude proste pokračovať a nemôžem povedať nie, pretože je to proste môj brat! Brat! Je to veľmi silný pocit, hnev a ľútosť a rodina.

Hnevá ma aj môj druhý brat, ktorý sa správa veľmi egoisticky. Okej, žení sa. Jeho problém. Ale vôbec nič nechce mať spoločné s pohľadávkami druhého brata. Ak vôbec s nimi vôbec niečo mal. No pochybujem o tom. A teraz si zmyslel, že chce od brata na svadbu nové hodinky, no o tom, čo by chcela jeho snúbenica, pri tom sa už zasekol. No on chce hodinky. Nič iné. A ja to už vidím v čiernych farbách, bolí ma žalúdok, hlava, všetko. …strach, panika. Chce sa mi plakať.

Neviem to pomenovať, čo to bolo včera, keď som prišla domov a mamina mi ukazovala, čo si kúpila a tak... a ja som jej nemohla povedať, pretože odkedy som si ukrojila zo svojho pohodlia, aby nebol brat vo väčších sračkách, tak som si nechcela nič extra dovoliť. Zostala som maximálne pri strave a čo najmenších výdavkoch. Len je to hrozný pocit. Je mi fakt do plaču. Ako som povedala aj šéfovi: Bolo mi ľuto tých eur, no... dala by som mu ich kedykoľvek.

Najviac sa bojím, že toto sa proste nezmení. Že sa to bude stupňovať a opakovať a … jediným cieľom v mojom živote bude … nechcem si to predstaviť. Zažívala som toto dotovanie chlapov pol roka. Jediné, čo z toho mám je to, že si musím viac veriť a spolieham sa výlučne len na seba.

Dnes, keď som videla nepodareného brata, mám stále v hlave otázky: Kde sa stala chyba? Mala som s ním chodiť častejšie von? Viac sa s ním rozprávať? On má 31, ja len hlúpych 23, on ma nebude počúvať už len z tohto trápneho vekového rozdielu! „Čo len ja viem o živote!“ … Určite to, že na niektoré veci si musím dávať pozor a keď na to nemám, tak sa do toho nepúšťam a určite si dobrú holku nenájdem vtedy, keď jej všetko kúpim!

...veľmi sa bojím...

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu