Viac než smrť

Na úvod: tento krátky príbeh mi poslala kamarátka, ktorá si našťastie včas uvedomila, že smrť jej s problémami nepomôže. Viem, že veľa ľudí sa odhodlá na samovraždu, lebo sa cítia zle. Možno, že ak si toto prečítajú, uvedomia si, že aj po smrti im bude chýbať to, čo im chýbalo aj tu - láska.


Viac než smrť

Predslov:

Celý tento príbeh je o smrti. O nej a o jej rôznych podobách. O tom že spravodlivosť neexistuje. Ten čo by chcel zomrieť žije, a naopak ten ktorý má celý život pred sebou zomrie priskoro. Nedá sa to zmeniť, vždy to tak bolo a vždy to tak aj bude. A preto nám neostáva nič iné iba zmieriť sa s tým. Je tu však niečo čo má väčšiu moc ako smrť. Láska. A tá je občas milosrdná.


1. Autonehoda

Zobudila som sa do slnečného rána. Hneď sa mi zdvihla nálada, zbožňujem slnko, teplo, leto. Bola polka mája a ja som sa už tešila na prázdniny, na dni kedy už nebudem musieť chodiť do tej odpornej školy, miesta kde ma ignorovali hádam všetci, s výnimkou mojich najlepších kamarátok. Usmiala som sa keď som si na ne spomenula. Sarah, Mary, Lucy, Kate a Jane. Všetky sme boli iné ako ostatné a asi práve preto sme sa dali dokopy.
Zrazu sa ozvalo zaklopanie na dvere a ja som sa strhla. Mrkla som na hodiny a skoro som spadla z postele. 6:48? To nemôže byť pravda. Vyrútila som sa z postele a náhlivo som otvorila dvere. V nich stála ako každé ráno Lucy. Bývame v jednej bytovke a chodievame do školy jedným autobusom ktorý jazdí o 7:05.
„Čau, “ pozdravila ma s úsmevom.
Musela som vyzerať asi dosť vtipne, keď sa na mňa uškŕňala.
„Ahoj, “ odzdravila som sa a tiež som sa zaškerila. Potom som sa náhlivo obliekla a umyla si zuby. Schmatla som školskú tašku a spoločne s Lucy sme sa rozbehli na zastávku. Pred veľkou križovatkou sme obe spomalili, Lucy aj zastala. Ja, zbrklá a nepozorná ako vždy, som vybehla na cestu a myslela som iba na to aby sme stihli autobus. Príliš neskoro som si všimla veľké čierne auto, ktoré sa rútilo priamo na mňa. Potom si pamätám už iba strašný krik a potom zrazu všetko zahalila hustá čierna hmla. Tá hmla sa mi nepáčila. Ťažko sa mi v nej dýchalo a bola strašne nepohodlná. Pomyslela som si že som pravdepodobne mŕtva a naštvalo ma že je smrť takáto zlá. Vždy som si robila predstavy o akomsi nebi do ktorého sa dostanem keď zomriem a že z neho budem pozorovať ostatných. Niežeby som si o sebe myslela že som svätá, ale vždy som mala pocit že na svete sú aj horší ľudia a že by som si vcelku zaslúžila dostať sa do toho pomyselného neba.
Potom som dlho ležala v tej tme a ani som sa nesnažila počítať minúty či hodiny. Po dosť dlhej dobe som už aj začala byť nervózna, keď sa zrazu začalo vyjasňovať. Pred sebou som nejasne videla obrysy čohosi bieleho, keď som začula akési zhíknutie. Počula som ho ostro, až príliš, ako keby som začala sluch používať po veľa rokoch. Vtom som už videla jasne, takisto veľmi ostro. Bola som v akejsi bielej miestnosti kde všetko pípalo a povedľa mňa stála moja mama, Sarah a Jane. Prekvapene som zažmurkala.
„Ako to že ste aj vy mŕtvi? “ dostala som zo seba. Mama sa na mňa najprv zmätene pozrela potom sa jej v očiach objavili slzy.
„Zlatíčko, ty žiješ, “ zašepkala.
Zarazene som na ňu hľadela a nedokázala som jasne uvažovať. Čo mala, prepánajána, znamenať tá hmla? Pozrela som sa na Sarah a Jane, ktoré ne mňa vyvaľovali oči ako keby som mala ďalší pár rúk alebo čo.
Ako prvá sa spamätala Sarah.
„Layla, zrazilo ťa auto a týždeň a pol si ležala v kóme. Mysleli sme si, že sa už nikdy nepreberieš, lekári ti nedávali veľkú šancu, “ povedala svojim typicky priamym spôsobom a zoširoka sa na mňa usmiala. Jej, vcelku peknú tvár, ten úsmev dokonale rozjasnil. Sarah mala také črty, že ten ktorý ju nepoznal si mohol o nej myslieť že naňho zazerá aj keď bola v skutočnosti iba zamyslená. Hlavne učitelia v škole ju pre toto nemali príliš v láske. Sarah však bola veľmi komunikatívna a zároveň vždy ochotná pomôcť.
Ja som jej úsmev opätovala aj keď ma to trošku zabolelo.
„Mala si polámané rebrá a pľúca si mala v dosť zlom stave. Na nohe si mala nepeknú otvorenú zlomeninu, “ ozvala sa Jane, „ale hlavné je že si už späť, “ dokončila a tiež sa usmiala.
„Ja som vždy vedela že sa k nám vrátiš, Layla, “ povedala zrazu mama a celá dojatá ma opatrne objala. Vzdychla som si. Pohľad na mňa upreli tri páry nervóznych očí.
„Nie, nič ma nebolí, len som šťastná že nie som mŕtva, “ povedala som rýchlo a všetci sa na mne zasmiali. Potom išla mama zavolať otcovi a Sarah išla tú novinu, že som sa prebrala povedať Lucy, Mary a Kate.
V nemocnici som ostala ešte týždeň. V deň keď som išla domov, sa mi stalo niečo nezvyčajné. Keď som krivkala smerom k autu spolu s otcom, naokolo seba som videla veľa ľudí, ktorí na mňa zízali. Najčudnejšie na tých ľuďoch bolo že nemali normálne farby ale boli úplne celí sépiovohnedí.
„Čo sú to za ľudia? “ šeptom som sa spýtala otca.
Zdvihol obočie a zarazene na mňa pozrel. „Hm, ktorí? “ opýtal sa ma.
„No predsa tí sépiovohnedí, “ povedala som naliehavo. Žeby som niečo zmeškala, kým som ležala v kóme?
Otec na mňa pozrel ešte zarazenejšie. „Akí? Ja žiadnych takých nevidím, “ povedal a vtom mu zazvonil telefón.
Po jeho slovách som zastala ako obarená. Bola som vcelku rada za ten neznámy telefonát, mala som čo robiť aby som si utriedila myšlienky, nepotrebovala som k tomu ešte aj otca, ktorý by sa ma vypytoval na ľudí ktorých on údajne nevidí. Títo ľudia boli rôzni, muži aj ženy, starí, ale zazrela som aj malé deti, jediná ich spoločná črta bola tá zvláštna farba. Vďaka nej vyzerali ako... ako z inej planéty.
Hneď ako som si toto pomyslela, som si v duchu strelila facku. Jasné, Layla, ten týždeň čo si bola mimo, prišli mimozemšťania, ovládli našu planétu a vidíš ich len ty, napadlo ma s ťažkým sarkazmom. Tak potom, dokelu, čo to je? pýtala som sa samej seba. Najviac ma trápilo to, že som nevedela, čo by na to povedali moje kamošky. Nedokázala som si predstaviť ani to, či by mi vôbec verili. Táto predstava ma dosť zabolela.
Prudko som potriasla hlavou. To je totálna hlúposť. Moje kamarátky mi budú veriť vždy, presviedčala som samú seba. A to, že vidím akýchsi ľudí, nič neznamená. Vždy som bola z veľkej časti realista, magické a podobné veci ma fascinovali, ale v hĺbke duše som im neverila. A taktiež sa mi nechcelo veriť ani ničomu, čo by súviselo s tými ľuďmi.
Zrazu ma zo zamyslenia vytrhol otcov hlas.
„Prepáč, dôležitý hovor. O čom sme sa to bavili? “ spýtal sa a pozrel sa na mňa.
„Hm, už si nespomínam, “ zaklamala som.
„Och, aha. Veď nevadí, “ usmial sa.
„Jasné, “ povedala som a snažila som sa opätovať úsmev.

2. Zistenie

Na druhý deň som už mala ísť normálne do školy. Nešla som ako vždy autobusom s Lucy, kvôli nohe nás otec obe zaviezol autom.
Keď som prišla do školy, všeličo bolo iné. Najväčšia zmena bola asi tá, že už som nebola „tá Layla o ktorú sa nikto nezaujíma pretože nie je dostatočne cool“ teraz som bola „tá Layla, ktorá je teraz strašne zaujímavá pretože prežila vážnu nehodu“.
„Dosť dobrá irónia, “ zašepkala som Lucy, „človek začne byť zaujímavý až vtedy keď mal byť dávno mŕtvy.“
Lucy spravila grimasu. „Asi tak nejak, “ zašepkala a uškrnula sa.
Usmiala som sa. S Lucy som sa poznala najdlhšie, takmer 11 rokov. Dosť často sa nám stávalo, že sme mysleli na to isté, nezávisle od seba. Občas som mala pocit že som s ňou jeden celok a nech by sa stalo čokoľvek, my dve sa nerozdelíme. Zvláštne na našom priateľstve bolo hlavne to, že sme boli absolútne odlišné povahy. Ona bola tichšia, plachšia a myslím že aj ostatní ju mali radšej. To ma však vážne netrápilo, nikdy ma nijako veľmi nezaujímalo, čo si o mne myslia ostatní, pokiaľ to neboli tí na ktorých mi záležalo.
Keď sme vošli do triedy, prekvapilo ma že je tam naša triedna. Celá trieda ju neznášala, lebo nás za všetko kritizovala, vždy sme boli tí najhlúpejší my. Napadlo ma že chalani asi niečo vyviedli a tak tu teraz všetci budeme počúvať ďalšiu prednášku. Potom som si však všimla že triedna je celá v čiernom a miesto kde obyčajne sedávala Jane je potiahnuté čiernou látkou. Premkol ma chlad, ktorý však nemal nič spoločné s teplotou v miestnosti. Ako omámená som sa posadila na svoje miesto.
„Vaša spolužiačka mala nehodu, ktorú nanešťastie neprežila, “ povedala triedna tichým ale jasným hlasom v ktorom som nepočula ozajstný smútok, iba akúsi predstieranú ľútosť.
Vo chvíli ako to dopovedala, myslela som si, že zastal čas. Okolo mňa nastalo totálne ticho, také aké nebýva ani počas písomiek. Nechcelo sa mi veriť že Jane, Jane ktorá sa väčšinou usmievala a bola s ňou neskutočná zábava proste... zomrela. Môj mozog odmietal prijať túto informáciu, vlastne sa mi zdalo, akoby som ho ani nemala a na jeho mieste mám teraz iba akúsi špongiu.
„Žiaci, prosím uctime si Janinu pamiatku minútou ticha. Kvôli Jane a jej rodine ktorí si takéto niečo ani najmenej nezaslúžili, “ zašepkala triedna a mňa prekvapilo že som tentoraz z jej hlasu začula ozajstný smútok. Hlavne ma však prekvapilo to, že som si to vôbec všimla. Vždy som si myslela, že ak by mi zomrel niekto koho som mala neskutočne rada, že budem plakať dni, noci, že sa mi už nebude chcieť žiť, no teraz na moje počudovanie sa mi začalo v hlave vyjasnievať, špongia zmizla. Smutná som, samozrejme bola, ale nejakú zvláštnu vnútornú bolesť som necítila. Niečo mi našepkávalo že sa s Jane čoskoro stretnem.
Poobzerala som sa okolo seba. Vedľa mňa sedela Lucy, ktorá sa celá triasla a po lícach jej prúdom stekali slzy. Prebudila sa vo mne neskutočná ľútosť voči nej. V poslednom čase si práve ona rozumela s Jane najviac. Zistili že majú spoločného viac než si kedy mysleli a preto spolu trávili o dosť viacej času.
Tuho som Lucy objala. Nechcela som ju vidieť smutnú aj keď mi bolo jasné, že tomu nezabránim. Kate plakala tiež. To ma neprekvapilo. Faktom bolo že asi ona sa v tejto dobe hádala s Jane najviac, ale to však neznamenalo, že ju nepovažovala za kamarátku. Možnože nie až takú dobrú, ale stále kamarátku. Zároveň bola Kate veľmi empatická, súcitná a citlivá a asi aj práve preto bola už dosť dlho emo.
V ten deň sme sa učili iba málo. Učitelia sa snažili chápať ako sa cítime a preto nám aj dali viac-menej pokoj.
Poobede som išla rovno domov. Celý deň som sa cítila veľmi neurčito – slovami som nedokázala presne povedať aké pocity sa vo mne miešali. Boli to smútok s ľútosťou a akousi prázdnotou, ale zároveň aj hnus k sebe samej že necítim za Jane ešte väčšiu bolesť.
Cestou domov som zase videla tých nezvyčajných ľudí. V tých udalostiach čo sa stali dnes som na nich totálne zabudla a takisto skrachoval aj môj plán povedať o nich kamarátkam.
Keď som prišla domov, zistila som, že tam ešte nikto nie je. Potešilo ma to. Samota mi vyhovovala, a aj keď som bola dosť komunikatívna a s ľuďmi som nikdy nemala problém začať debatu, milovala som keď som mohla byť sama. Občas som aj o sebe uvažovala že som strašne čudná, že vlastne ani neviem kto som... Zase ma premkol pocit prázdnoty, ktorý mi bol pomerne známy.
Posadila som sa (lepšie povedané zošuchla) na zem. Chcela som plakať nad Jane, chcela som cítiť skutočnú bolesť. Ani slzy, ani bolesť však neprichádzali a preto som sa cítila ešte horšie. Trpko som si pomyslela že toto si však zaslúžim pretože som zlá, hnusná, absolútne skazená.
Zavrela som oči. Nemala by som ani žiť, napadlo mi. Niekto tak odporný ako ja, by ani po zemi chodiť nemal... Vtom som zaregistrovala cez zavreté oči pohyb. Prudko som ich otvorila. Predo mnou stála Jane, no neusmievala sa tak ako zvyčajne, jej tvár pôsobila akosi utrápene. Avšak najdôležitejšia vec, vec ktorú som si všimla ako prvú bola jej farba. Sépiovohnedá.
Prekvapene som sa pozbierala.
„Och... Čo? Ako? “ dostala som zo seba.
„Layla ja som mŕtva, “ zašepkala a potom si vzdychla. „Od tej nehody, čo si mala, povedz všimla si si niečo čudné? “ spýtala sa ma naliehavým tónom a mne sa zazdalo ako keby mi niečo chcela povedať, niečo dôležité, niečo čo nemôže povedať priamo.
Zadívala som sa na ňu. Napadla mi len jedna jediná vec, ktorá bola čudná na sto percent.
„Vidím ľudí ktorých som predtým nevidela. Ľudí ktorí majú sépiovohnedú farbu. Presne takú, akú máš teraz ty, “ povedala som potichu a prekvapila ma tá náhla úľava, ktorú som pocítila. Bolo to akoby som sa zbavila ťažkého kameňa.
Zdalo sa že ju moje slová potešili. „Presne. A keďže ja som mŕtva, tak...“ nedopovedala, iba sa na mňa bezmocne pozerala.
„Tak ja vidím mŕtvych, “ dokončila som namiesto nej šeptom a oči som mala rozšírené hrôzou.
Jane nič nepovedala iba prikývla. Pozerala som na ňu, neschopná sa pohnúť.
Znova si vzdychla. „To všetko kvôli tej nehode. Bola si už tak blízko smrti, že mŕtvi ťa už považujú za jednu z nás.“
Prerývane som sa nadýchla. „A... to vás vidím iba ja? “ spýtala som sa.
„Myslím že áno, “ povedala a chytila ma za ruku. „Ani toto by obyčajný človek necítil, “ povedala a ja som jej ruku tuho stisla.
„Takže som ako mŕtva s tým rozdielom že som živá, “ zhrnula som náš rozhovor a neisto som sa usmiala.
„Asi tak, “ povedala a na perách sa jej objavil jemný úsmev.
„Hm, a čo s tým mám ako robiť? “ spýtala som sa a zúfalo som pokrčila plecami.
„Vkladáme do teba nádeje. Môžeš nám pomôcť, “ povedala dychtivo a mňa zabolelo to množné číslo, navyše v prvej osobe.
„Ako? “ spýtala som sa nechápavo.
„Layla, ty teraz môžeš slúžiť ako nejaké médium, chápeš. Môžeš o nás dávať informácie ľudom, napríklad pozostalým, “ povedala a v očiach sa jej zalesklo.
Musela som sa zasmiať. „Jane, veď ale je jasné že toto by mi nikto neuveril, “ namietla som logicky.
Usmiala sa na mňa. „Lenže ty máš talent na komunikáciu s ľuďmi a okrem toho ich môžeš presvedčiť pomocou jednej veci.“
„Akej? “
„Vždy keď sa dotkneme obyčajného človeka, nepocíti to, iba nim prebehnú zimomriavky, “ vysvetlila.
Zamyslela som sa. „No a ty si myslíš, že mi ľudia budú veriť len preto že viem predpovedať kedy budú mať zimomriavky? “ neodpustila som si sarkazmus.
„Oni ti budú veriť, Layla, “ povedala s istotou. „Otázne však je, či by si bola ochotná spraviť to pre nás, “ povedala a v hlase som jej započula akýsi smútok.
„Rada by som bola nápomocná, “ povedala som a usmiala som sa na ňu.
„Naozaj? “
„Myslím že hej.“
Vďačne sa na mňa usmiala a vzápätí ma objala. „Ďakujem, “ zašepkala, „ďakujem ti za všetkých.“
Namiesto odpovede som sa na ňu zase usmiala.
„Myslíš že by som mohla byť prvá, komu sa posnažíš pomôcť? “ opätovala mi úsmev.
„Jasné. Ako? “
„No, vieš, pri našej autonehode sme sa zabili celá naša rodina okrem Stevena. Videla som ako sa trápi. Prosím, mohla by si sa s ním porozprávať? “ spýtala sa ma a v jej hlase som cítila bolesť. Bolo počuť, že jej najstarší brat Steven chýba.
Predstavila som si jej rodinu. Jane mala troch súrodencov, ona bola druhá najmladšia. Najstarší bol Steven, potom Allen, ďalšia bola Jane a najmladší bol Bob.
„Och, pravdaže, “ povedala som súcitne.
„Samozrejme, stačí to zajtra, dnes už je aj tak neskoro, “ usmiala sa ale stále som v jej tvári videla náznak smútku.
Pozrela som sa von oknom a vyvalila som oči. S Jane mi to ubehlo strašne rýchlo, vôbec som nemala pojem o čase. Preto ma tak prekvapil pohľad z okna, začínal už totiž padať súmrak.
„Ak chceš, môžem tu ostať s tebou aj keď prídu vaši domov, “ ponúkla sa.
„Jéj, to by bolo super.“
„Len si dávaj pozor aby si sa náhodou nezačala rozprávať so svojou neviditeľnou kamarátkou, “ doberala si ma.
„Pokúsim sa nespraviť to, “ sľúbila som s vážnou tvárou a obe sme vyprskli do smiechu. Vtom som začula ako zaštrkotali kľúče v zámke a napadlo ma že sa mám asi tváriť zarmútene, vzhľadom k tomu, že som sa dnes dozvedela, že mi umrela kamarátka.
„Ahoj mami, “ pozdravila som skormútene vchádzajúcu osobu.
„Ahoj Layla. Čo sa deje? “ spýtala sa keď videla môj výraz.
„Jane je mŕtva. Mala autonehodu, “ šepla som a samu ma prekvapili slzy, ktoré mi stiekli po tvári. Možnože som si to uvedomovala a trápila sa preto viac, ako som si pripúšťala. Lebo hoci som ja sama Jane videla – predsa len ostatní nie a takisto som to ani nikomu nemohla povedať.
Mama sa zatvárila súcitne. „Zlatíčko, to ma naozaj mrzí, “ povedala a ja som vedela, že to myslí úprimne. Vedela, že Jane bola jedna z mojich najlepších kamarátok.
„Neboj mami. Ja to nejako zvládnem. Život ide ďalej.“
„Som rada že sa máš k tomu takýto prístup. Utápať sa v slzách by nebolo veľmi správne. Tým by si nikomu nepomohla.“
„Ja viem.“
„Nechám ťa samu. Si rozumná, ty sa s tým vysporiadaš.“
„Ďakujem mami.“

3. Pomoc

Do školy som išla so zmiešanými pocitmi.
Večer som sa ešte pýtala Jane, či o tomto všetkom mám povedať ostatným babám. Povedala že radšej nie, obyčajní ľudia by o tom, že mŕtvi len tak pobehujú medzi nami, vedieť nemali.
Ja som však strašne nerada niečo tajila. Hlavne pred Lucy. Poznala ma tak dobre, že pred ňou niečo tajiť bolo prakticky nemožné. Mala som však šťastie. Ešte stále boli všetci takí rozrušení z Janinej smrti, že si nikto nevšimol moje divné správanie.
Poobede som išla rovno ku Jane domov. Pred bráničkou na mňa čakala jej rodina, spolu s ňou.
Zazvonila som na zvonček.
„Čo chceš? “ zavrčal na mňa Steven keď sa konečne otvorili dvere.
„Som Janina kamarátka. Volám sa Layla, “ predstavila som sa slušne, napriek jeho nie práve najmilšiemu privítaniu, ktoré ma však nevyviedlo z rovnováhy.
„Super. A čo chceš? Chceš počuť historku o tom ako sa mi zabila najbližšia rodina? ! “ skríkol.
„Nie, ja mám pre teba odkaz, “ povedala som s pokojom angličana.
„Aký odkaz? “ spýtal sa trochu jemnejšie.
„Od tvojej rodiny. Sú mŕtvi, ale ja ich vidím a počujem, “ povedala som a snažila som sa zamaskovať neistotu v hlase ďalšími slovami. „Nepredpokladám že mi veríš. Ale môžem ti to dokázať.“
Najprv na mňa pozeral akoby som bola vhodná na psychiatriu ale postupne som v jeho tvári zazrela ďalší pocit – dôveru.
„Ako? “ spýtal sa ma.
„Mŕtvi sa pohybujú medzi nami, ale obyčajní ľudia ich nevidia. Ale existuje dôkaz o tom, že sa ťa denne dotýkajú. Sú to zimomriavky. Hoci aj pod tým najnepatrnejším dotykom mŕtveho, ti po tele prejdú zimomriavky. Ako napríklad teraz keď sa ťa dotýka tvoj otec.“ pousmiala som sa.
„Počkaj, oni sú tu teraz? “ spýtal sa ma s úžasom.
„Áno, sú.“
„Takže ty ich vidíš a môžeš sa s nimi rozprávať? Čo vravia? Vyzerajú tak ako naposledy? Kedy ich uvidím? Počujú ma? “ zasypal ma otázkami.
Vtom sa ozvala jeho mama.
„Ľúbime ťa, Steven, “ zašepkala.
Zopakovala som to.

4. Nový život

Odvtedy som ku Stevenovi chodila minimálne raz do týždňa. Bezhranične mi dôveroval a ja som snažila nepozastavovať nad tým ako je to možné, ale aj tak mi to pripadalo strašne zvláštne a nevysvetliteľné. Čas však plynul a ja som si celkom zvykla na tento nový, divnejší život.
Potom nás však všetkých zasiahla správa o Maryinej smrti. Mary z nás bola hádam najzaujímavejšia. Neviem prečo, proste bola vychovaná trošku ináč. Mala som ju veľmi rada. To sa však nedalo povedať o druhej polke našej triedy. Šikanovali ju a aj po jej smrti som počula pár škaredých poznámok na jej adresu, ktoré ma vytáčali do nepríčetnosti.
Neskôr nato som sa dozvedela, že zahynuli moji krstní aj so svojimi deťmi, Larou a Andrewom. Začala som mať strašné podozrenie. Okrem obrovského smútku som sa trápila aj preto, či náhodou za všetkými tými smrťami nie je moja osoba. To predsa nie je normálne, aby mi zrazu začali vymierať všetci, ktorých mám rada. Ale racionálne vysvetlenie mi nenapadalo. Zároveň som sa začala strachovať o Lucy. Začala sa čoraz viac uzatvárať do seba a ja som nemala ani najmenšie tušenie ako jej pomôcť. Myslela som že potrebuje čas. Okrem toho som mala plno svojich problémov. Mŕtvi ma dosť otravovali. Stále odo mňa niekto chcel, aby som išla za jeho úbohou matkou, tetou, deťmi, manželom... Nevládala som.
Keď som sa v jedno ráno na seba pozrela v zrkadle, chytila som poriadny šok. Vyzerala som strašne. Bola som úplne vychudnutá, moja tvár vyzerala utrápene, bola som neskutočne bledá. Vyzerala som ako mŕtvola, pomyslela som si ponuro.
V ten deň Sarah neprišla do školy. Ani by som si to nebola všimla – takéto detaily mi už unikali – keby po vyučovaní za mnou neprišla a ja som vedela že okrem mňa ju už nikto živý neuvidí.
To už na mňa bolo priveľa. Ani neviem ako, ocitla som sa na zemi a vzlykala som.
„Layla, neplač, “ zašepkala Sarah.
Pozrela som na ňu a cítila som, že v mojom výraze sa zobrazuje neskutočné zúfalstvo. Vtom moju pozornosť upútal pohyb za Sarah. Niečo sa tam začalo zjavovať, akokeby z hmly. Pretrela som si oči. Asi už blúznim, napadlo ma.
„Neblúzniš, Layla, “ prehovorila tá postava keď nabrala reálnejšie tvary. Hlas mala chladný a neprístupný. Ja som na ňu iba s úžasom zízala. „Myslím, že ti dlžíme vysvetlenie. Viem, že máš podozrenie, že svojich blízkych zabíjaš ty. Nie priamo, ale svojou prítomnosťou. Máš pravdu. To ja som ich povolala aby som ti to uľahčila. Aby som ti uľahčila odchod. Myslela som, že keď tu nebudeš mať nikoho, na kom ti bude záležať, budeš sa viac venovať pomáhaniu nám, mŕtvym, lebo to je tvoj osud, tvoja cesta ktorou musíš ísť.“
Keď som konečne pochopila význam týchto slov, zmohla som sa iba na: „A keď odídem? Necháš moju rodinu, Lucy a Kate na pokoji? Keď odídem a budem sa venovať iba vám? “
Chvíľu rozmýšľala. „Tvojej rodine a Lucy sa už nič nestane. Žiaľ, Kate už pomôcť nemôžem.“
Zrazu sa tam objavila Kate.
„Havarovali sme s autobusom, cestou na sústredenie, “ povedala potichu.
„Kde mám odísť? “ spýtala som sa tej zvláštnej osoby, pýtajúc sa sama seba kto to asi môže byť.
Zase počula moje myšlienky. „Mimochodom som smrť. Môžeš odísť kde chceš, je to na tebe, “ povedala a začala miznúť. „Ešte sú tu dve veci. Odteraz sa mŕtvych nemôžeš dotýkať – čisto z praktických dôvodov, a možno o tom ešte nevieš ale spravila som z teba nesmrteľnú. Mŕtvi budú potrebovať tvoju pomoc vždy, “ ponuro sa zasmiala. „Dovidenia, Layla, “ s týmito slovami zmizla.
Dalo mi to zabrať, nájsť nejaké miesto kde by sa mi žilo dobre, nekonečne dlho, ale nakoniec som našla to čo som hľadala. V Evansdale bolo aj dobré gymnázium, aby som mala výhovorku pre rodičov, nebolo až tak malé, čiže som takpovediac splynula s davom. Vďaka štedrým rodičom som si mohla dovoliť aj podnájom. Nežilo sa mi tam zle. Môj život tam nebol komplikovaný: škola a po nej práca – pomoc mŕtvym. Začala som to nazývať prácou lebo ma to nijak špeciálne nenapĺňalo brala som to iba ako povinnosť, a ľudia mi za moje „schopnosti“ aj platili.
Žiadne vzťahy som však nevytvárala, príliš som sa bála že začnem zase spôsobovať úmrtia. Postupne som sa odcudzila od ľudí, no bolo mi to jedno. Občas som sa aj divila, že prečo mi nechýba nikto koho som mala predtým tak rada, moja mama, otec... Raz som sa o tom s Mary bavila a ona vravela že smrť uvolnila moje väzby od ostatných aby som to nemala také ťažké. Ja som sa však už nedokázala nad tým pozastaviť a už vôbec nie rozčuľovať. Nebola som šťastná. Neprechovávala som v sebe už takmer žiadne pocity. Cítila som sa prázdna. Po dosť dlhej dobe mi došlo že mi chýba láska. Nemohla som s tým nič urobiť a už som si aj tak zvykla na nudný stereotyp, že pravdupovediac, ani sa mi veľmi nechcelo. Čas už pre mňa neznamenal nič. V tej dobe by som už mala mať 18 a tak som sa aj tvárila no pravda bola že svojim vekom som sa zastavila na 16.
Roky plynuli a mne môj „život“ utekal pomedzi prsty. Netrápilo ma to.

5. Tom

Prešlo 5 rokov. S ľuďmi, ktorých som mala v minulom živote rada a na ktorých mi záležalo, som už dávno nebola v kontakte. Takmer so všetkými som sa pohádala a ostali na mňa urazení, že som ich odmietla navštevovať.
Iné to bolo v mojom „pomáhaní“ a zároveň práci. Bola som známa skoro v celej krajine a dosť vyhľadávaná. Čo ma však ešte stále zarážalo, bol fakt, že ľudia mi naozaj verili. Premýšľala som nad tým a dospela som k záveru, že mám asi nejaký talent alebo čo, a tieto slová mi aj viac-menej potvrdila Kate.
Od ľudí ktorým som pomáhala, som si udržiavala odstup. Nikdy som sa s nimi nebavila na hlbšiu tému a podobne. Kolovali o mne chýry, že som neskutočne chladný človek, bez štipky súcitu, či dokonca pocitov. Možnože to bola aj pravda. Nezaoberala som sa tým.
Odstup som si udržiavala aj od mŕtvych. Nijako som sa s nimi nespriateľovala alebo niečo také. Pomaly ale isto mi začínali liezť na nervy srdcervúce príbehy, ako žena s piatimi deťmi prišla o manžela – živiteľa rodiny a teraz nemá čo do úst vložiť...
Jeden príbeh bol však iný.
Bolo klasické ráno. Piatok. Na tom však nezáležalo, pretože som pracovala aj cez víkendy. Niežeby ma moja práca bavila, ale ja som vážne nemala čo s časom. O 8:46 mi zazvonil mobil.
„Haló? “ prihlásila som sa.
„Echm... Dobrý deň. Hovorím so slečnou Laylou Richardson? “ opýtal sa hlas neisto.
„Áno, to som ja. Môžem vám nejako pomôcť? “
„Jedná sa o tie vaše... schopnosti. Mohla by som sa objednať? “
„Pravdaže. Ale momentálne tu nikoho nemám, jeden môj klient zrušil termín, takže ak by sa vám dalo, mohli by ste prísť aj hneď.“
„Och, to by bolo výborné, “ povedal hlas, očividne potešený. „Myslela som si že sa u vás dlho čaká...“
„Zvyčajne áno, “ povedala som apaticky. „Vaše meno? “
„Linda Braxton.“
„Výborne. Môžete sem prísť na pol desiatu. Predpokladám, že adresu poznáte.“
„Áno, samozrejme. Ďakujem vám veľmi pekne, “ povedala srdečne.
„Nemáte začo. Je to moja práca. Dovidenia.“
„Dovidenia, “ povedala a ja som v tej chvíli zložila.
Žena bola presná ako hodinky.
Vyzerala byť taký typický mamičkovský typ a zdala sa byť veľmi prívetivá a milá. No bolo na nej vidieť, že už dosť veľa nocí preplakala a že je utrápená.
Asi jej niekto umrel, pomyslela som si ironicky a usmiala som sa vlastnom vtipe. Ona to asi pochopila trošku ináč, lebo sa na mňa tiež usmiala.
„Teší ma, že vás spoznávam, “ povedala a podala mi ruku.
Potriasla som si s ňou. „Aj mňa, “ povedala som a hlas som mala o čosi milší ako zvyčajne. Asi som na toto žieňa nemohla byť chladná a apatická.
„Ide o môjho syna, “ šepla keď sa posadila do kresla, ktoré som tam mala pre klientov.
„Ako zomrel? “ spýtala som sa.
„On...“ nedokončila a rozvzlykala sa.
Potichu som si vzdychla. „Ja viem, že je to pre vás ťažké ale skúste mi to povedať. Na to aby som vám mohla pomôcť, to potrebujem vedieť.“
„Spáchal samovraždu. Podrezal si žily, “ šepla a mňa by ani neprekvapilo, keby mi tu teraz omdlela. Predpokladala som, že syna našla ona, a ešte stále má v živej pamäti obraz syna v kaluži krvi, ktorému už nie je pomoci.
„To mi je ľúto, “ povedala som a čo bolo nečakané, z môjho hlasu zaznela skutočná ľútosť. Formulku „To mi je ľúto“ som opakovala tak často, až som si začala pripadať ako pokazená platňa. Ale tejto ženy mi bolo naozaj ľúto. Vyzerala ako niekto, pre koho jej syn znamenal celý svet. Pravdepodobne nikoho okrem neho nemala. Čo ma ešte viac zaujalo bola zvedavosť, ktorú som začala cítiť. Asi to bolo preto, že hoci veľa tínedžerov vraví ako sa ide zabiť a že sa im už nechce žiť, máloktorý to naozaj spraví. Bola som zvedavá, prečo to spravil tento. Asi musel byť naozaj zdeptaný. „Prosím, poviete mi aj prečo to spravil? Ak teda viete samozrejme, “ pozrela som sa na ňu.
Rozplakala sa. „Mal ťažkú autonehodu. Bolo obrovské šťastie že vôbec prežil. Lekári o ňom vraveli ako o zázraku.“ Myklo ma. S ťažkou autonehodou mám svoje skúsenosti. Žena však pokračovala. „Lenže po tej nehode... Myslím že mal pocit ako keby sem už nepatril. Ako keby mu niekto povedal že by už žiť dávno nemal.“ Prudko som vydýchla. Nechcelo sa mi veriť to čo som tu teraz počúvala.
Žena na mňa najprv zarazene pozrela ale hovorila ďalej. „Trpel strašnými depresiami. Ustavične mal pocit že ho nikto nemá rád. A potom som si našla priateľa. Už som ho totiž mala plné zuby. Neustále som okolo neho obskakovala a ak som mu miliónkrát nepovedala že mi na ňom záleží, tak ani raz. Ten môj priateľ to bola preňho posledná kvapka. Rozhodol sa so všetkým skončiť. Do listu ktorý sa našiel pri ňom napísal: „Neboj mami, už so mnou nebudeš mať starosti. Ani ma to bolieť nebude. Proste vezmem žiletku a potiahnem..., “ povedala roztraseným hlasom a mne naskákali zimomriavky.
„K... Koľko mal rokov? “ zakoktala som sa. S takýmto prípadom som sa veru ešte nestretla.
„Sedemnásť, “ povedala potichu.
„Aha, “ povedala som rovnako potichu. Čo však bolo zvláštne, chlapec nebol v miestnosti. Väčšinou mŕtvi sledovali svojich príbuzných a keď sa tí rozhodli prísť za mnou obvykle počúvali už úvodný rozhovor. Práve preto som mala v miestnosti aj druhé kreslo na ktorom sedávali mŕtvi. Zdalo sa mi to slušné. Tento chlapec však nebol nikde na blízku. Zarážalo ma to. „Viete... Obyčajne sem mŕtvi prídu hneď ako ma požiadate o pomoc. Obyčajne bývajú vždy niekde tu. Ale váš syn tu nie je. Prosím nemáte tu náhodou jeho fotku? , “ spýtala som sa a žena na mňa zmätene pozrela. Potom však vytiahla z kabelky akúsi fotku a podala mi ju.
Môj ty bože, napadlo ma keď som uvidela obrázok. Čumela som naň, neschopná povedať slova, neschopná sa pohnúť. Bol to hádam najkrajší chlapec akého som kedy videla. Niečo v jeho pohľade a na ňom samotnom ma neskutočne priťahovalo a lákalo. Cítila som takú obrovskú potrebu nájsť ho až som si myslela že som sa načisto zbláznila.
Žena si evidentne všimla moju zmenu výrazu a poznamenala: „Krásny chlapec. Viem. Vždy mal okolo seba veľa dievčat, ale on žiadnu nechcel. Žiadna ho nezaujala natoľko aby ju dokázal milovať. Tieto slová mi on sám povedal, dakedy dávno, “ na jej tvári sa mihol jemný úsmev.
„Ako sa volal? “ spýtala som sa.
„Tom.“
Chvíľu som nepohnuto sedela. Potom som sa akosi pozbierala. „Ja... skúsim ho nájsť. Urobím všetko preto aby ste ho stretli, “ povedala som úprimne. A aby som ho stretla aj ja – dodala som v duchu.
„Ďakujem vám, “ šepla. „Nechám vám tu moje číslo keby sa vám to podarilo, “ pokúsila sa o úsmev a na kus papiera naškriabala telefónne číslo. „Dovidenia, “ povedala a odišla.
„Dovidenia, “ zamrmlala som neprítomne.
Myseľ mi začala pracovať na plné obrátky. Čo mám teraz spraviť? Mám ho ísť hľadať až keď dopracujem, alebo mám nadnes všetko zrušiť a ísť hneď teraz? – rozmýšľala som. Ešte nikdy som nemusela nejakého mŕtveho hľadať, nevedela som, aké to bude ťažké. Ale na toto som sa tešila. Aj kvôli tomu, že ten chlapec – Tom – bol naozaj krásny a taký... ja neviem záhadný, lákavý, príťažlivý, tešila som sa aj, pretože mi dal príležitosť vybočiť zo svojho nudného stereotypu.
Po nie veľmi dlhom premýšľaní som sa rozhodla, že dnes už pracovať nejdem, namiesto toho sa vyberiem do mesta a budem len tak bezcieľne blúdiť, možno sa mi podarí ho stretnúť.
Vonku som sa cítila zvláštne. Medzi ľuďmi som už nebola strašne dlho a takisto som už dávno nebola na čerstvom vzduchu. Poobzerala som sa okolo seba, Všade všetko kvitlo, jar už bola v plnom prúde. Zhlboka som sa nadýchla a na tvári sa mi objavil úsmev. Myslím, že napriek mojej snahe dištancovať sa od všetkého, mi normálny ľudský život neuveriteľne chýbal.

6. Stretnutie

Po uliciach som sa túlala až do neskorého večera. Jediný záchytný bod som objavila, keď som v starej, zatuchnutej uličke stretla mŕtveho, ktorý bol pravdepodobne za života bezdomovec a asi sa mu príliš nechcelo opustiť miesto, kde žil zopár rôčkov.
Rozhovor s ním však bol dosť nejasný.
Ako prvé som mu ukázala fotku Toma. „Videli ste ho niekedy? Alebo ste ho možno poznali...? “ spýtala som sa zdvorilo.
Chlap na mňa pozrel a v tvári mal výraz úchyláka ktorý práve zbadal ženu, dokonca ochotnú ho uspokojiť. „Slečna máte šťastie že ste živá a ja mŕtvy a nemôžem sa vás ani len dotknúť, “ zasmial sa šialeneckým smiechom.
Jeho slová som bez problémov ignorovala. „Pýtala som sa vás, či ste niekedy videli tohto chlapca a nie to, kto je tu mŕtvy a kto živý, “ povedala som chladne.
Muža zarazil môj prístup, asi čakal že sa začervenám a odídem stadeto, alebo mu aspoň naštvane vynadám. Typické. „No, podľa toho ako sa na vás slečna pozerám, myslím že by ste si zaslúžili niekoho lepšieho. On svojim správaním dosť zarmucoval ľudí. A niekto taký sexy ako vy by sa nemal trápiť, “ chrochtavo sa zasmial. „A okrem toho pochybujem že by vás chcel. On je trošku... zvláštny, “ dokončil a postavil sa. „Viac vám nepomôžem, “ povedal zrazu podráždene a rýchlym krokom odišiel preč.
Zamyslela som sa. Bolo očividné, že tento človek poznal Toma, ale pochybovala som, že by mi poskytol ešte nejakú pomoc. Vzdychla som si a pobrala som sa domov. Mala som pocit že nadnes som už mala hľadania dosť.
Doma ma čakala Kate. Prekvapilo ma to. Dokonca ani s mŕtvymi kamarátkami som sa až tak nestretávala. Kate neotáľala a rozhovorila sa v tej chvíli ako ma uvidela. „Chápem ťa ako sa cítiš ale naozaj by si Toma hľadať nemala. On svoju matku vidieť nechce a takisto nechce mať so svetom v ktorom žil nič spoločné. Dokázala by si to pochopiť a rešpektovať, prosím? “ prosebne sa na mňa zahľadela.
Chvíľu mi trvalo, kým som tieto informácie spracovala. „To mi odkazuje on? , “ spýtala som sa a snažila som sa ignorovať strašne nezvyčajný pocit v žalúdku.
„No, áno.“
„Hm... A bol by ochotný stretnúť sa aspoň so mnou? , “ nedokázala som potlačiť vzrušenie v hlase.
Myslím že Kate pochopila, pretože sa veľavravne usmiala. „Spýtam sa ho. Prihovorím sa mu za teba, “ veselo na mňa žmurkla a chcela odísť. No ja som mala ešte jednu otázku.
„Mimochodom, Kate ako to že ty ho poznáš? “ Zasmiala sa. „Možnože nás vidíš, ale ani zďaleka nepoznáš všetky naše tajomstvá. Nateraz ti musí stačiť len to, že tu v podstate poznáme každý každého, “ s týmito slovami a smiechom odišla.
Pochytil ma vcelku iracionálny hnev. Prečo ho ona môže poznať? ! A prečo sa s ním ona môže rozprávať? ! To je hrozne nespravodlivé! Okrem hnevu ma pochytil aj neznámy smútok. V depresiách som si ľahla a myslím že som po namáhavom dni hneď zaspala.
Keď som ráno otvorila oči, zistila som že sa cítim omnoho lepšie. Posadila som sa na posteli. Vtom som začula nie príliš priateľský hlas, ktorý vychádzal niekde spoza môjho chrbta.
„Prečo si sa so mnou chcela stretnúť? “
Prudko som sa otočila a v úžase som hľadela na nádherného chlapca z fotky – Toma. Napriek tomu že som ho už na tej fotke fotke videla nespočetne veľa ráz, aj tak ma prekvapil. Celkovo. To čo som cítila keď som sa pozerala na fotografiu, sa teraz asi desaťkrát znásobilo.
„Ahoj, “ ešte stále ohromená som ho pozdravila a usmiala som sa.
Chvíľu na mňa hľadel a potom sa mu tvári namiesto nepriateľského výrazu objavil jemný úsmev. „Prečo si sa teda so mnou chcela stretnúť? “ zopakoval. „To, že to chcela mama pochopím, ale prečo ty? Však ma ani nepoznáš. A viem že ty sa len tak s mŕtvymi nestretávaš keď nemusíš. Alebo ťa tak strašne dojal príbeh mojej matky, že si si povedala, že ma stoj čo stoj vyhľadáš? “ povedal a v poslednej vete som začula náznak sarkazmu.
Nadýchla som sa. „Máš pravdu. S mŕtvymi sa dobrovoľne nestretávam. Preferujem samotu, “ neveselo som sa usmiala. „Vieš ja ani sama neviem, prečo som ťa začala hľadať... Alebo možno aj viem, ale nedokážem to vyjadriť slovami.“
Zadíval sa na mňa. Ja som mu pohľad opätovala. Zahryzol si do pery, vyzeral ako keby rozmýšľal čo má povedať. Dosť dlhú chvíľu bolo ticho, myslím že sme sa obaja cítili až príliš trápne. Uvedomila som si, že som asi tak desať minút po prebudení a že musím vyzerať príšerne. Trochu rozpačito som sa usmiala.
„No, a chcela si sa ma spýtať aj na niečo konkrétne? “ zvedavo na mňa pozeral.
„Hm, prečo si spáchal samovraždu? “ vyletelo zo mňa.
„Prečo to chceš vedieť? “ odpovedal otázkou a v hlase mal nepriateľský tón, tak ako predtým. „Mal som pravdu, iba špehuješ pre moju matku, “ pohŕdavo na mňa pozrel. „Neviem, myslel som si že... No, to je jedno.“
Prekvapene som zažmurkala. „Prepáč, ja... Nemala som to vravieť. Len som bola zvedavá prečo si bol taký zdeptaný... Čo ťa trápilo...“
Zdvihol obočie. „Teba zaujíma, čo trápilo mňa, ešte predtým ako som zomrel? “
Pousmiala som sa. „Vlastne áno. Vieš, snažila som sa to pochopiť.“
Tiež sa usmial. „Niekedy inokedy, dobre? “
Srdce mi poskočilo. Takže má v pláne sa so mnou ešte stretnúť. A tá jeho tvár keď sa usmeje...
„Mám pocit, že by som už mal ísť, “ potichu sa zasmial a postavil sa na odchod.
„Ale uvidíme sa ešte, nie? “
Zastal vo dverách, v tvári mal čudný výraz. „Dúfam, “ šepol a potom odišiel.
Zhlboka som sa nadýchla a vstala som z postele. Vtom sa mi však zatočila hlava a ja som sa prudko posadila naspäť. Pobavene som sa zasmiala a skúsila som vstať ešte raz. Teraz to prebehlo v poriadku a ja som zamierila rovno do kúpeľne. Keď som sa tak na seba pozerala v zrkadle, snažila som sa utešiť aspoň tým že je ráno a že nemôžem vyzerať skvelo. No aj tak som sa za seba príšerne hanbila, že ma Tom musel vidieť takúto. Povzdychla som si a vliezla som do sprchy. Pod horúcou vodou som sa dokonale uvoľnila a takto som sa tam máčala asi desať minút. Potom som však musela vyjsť, dobre som si uvedomovala že mám povinnosti. Celý deň som bola viac-menej roztržitá, najhoršie mi bolo vtedy, keď som si spomenula, že sa so mnou vlastne ani nedohodol a teda ani neviem kedy ho uvidím.
On však večer prišiel. Čakal na mňa pred domom. Neskutočne ma potešilo že ho vidím.
„Ahoj, “ pozdravil trochu nervózne.
„Ahoj, “ usmiala som sa a vošla som dnu.
Nasledoval ma. „Aký si mala deň? “ opýtal sa a tiež sa usmial, v hlase už ani stopa po nervozite.
„Dlhý, “ priznala som.
Zvedavo na mňa pozrel. „Prečo? Ak sa teda môžem spýtať.“
„Nóó..., “ ošívala som sa, zdráhala som sa mu povedať že som myslela iba naňho.
Evidentne na mne videl, že to asi nechcem povedať. „Nemusíš vravieť, “ povedal rýchlo. „Môžeme sa baviť o niečom inom.“
„A o čom? “ spýtala som sa dosť nahlúplo.
Pokrčil plecami. „No, ja neviem ale napríklad o politickej situácii v USA by sme debatovať nemuseli, “ uškrnul sa a žmurkol na mňa.
Zasmiala som sa. „Fakt? Ja som si myslela, že práve toto ťa bude zaujímať, “ doberala som si ho.
Začal sa rehotať. „No tak to je fajn, že vyzerám teraz ako taký debil.“
„Podľa mňa nevyzeráš ako debil, “ namietla som s úsmevom.

7. Láska

A takto to bolo dosť dlhú dobu. Často sme sa stretávali a bolo mi s ním úžasne, ale vždy bol medzi nami istý odstup. S ním mi čas ubiehal rýchlo. Prešli asi dva mesiace keď ma raz prekvapil nečakanou otázkou.
„Layla, ako ma vnímaš? “ spýtal sa a zahľadel sa mi do očí.
Zahľadela som sa na neho tiež. Zrazu som sa začala cítiť akoby medzi nami prebehol elektrický prúd a zatočila sa mi hlava. Prudko sa nadýchol.
„Myslím že by som mal ísť. Nemali by sme sa stretávať, “ zašepkal.
„Nie! Prečo? “ vykríkla som v panike.
Otočil sa za mnou, zreničky mal rozšírené a zrýchlene dýchal. „Pre to čo k tebe cítim, “ povedal a podišiel ku mne tak blízko ako ešte nikdy. Takmer sme sa dotýkali. Takmer.
„Čo cítiš? “ šepla som.
„Ľúbim ťa. Zamiloval som sa do teba a cítim ku tebe to, čo ešte nikdy ku nikomu, “ zašepkal a ja som mu na očiach videla že toto čo hovorí, je čistá pravda.
„Ja ťa tiež ľúbim. Netuším ako, ani prečo ale som si tým stopercentne istá.“
Povzdychol si. „Ja viem. Ver mi, ja som už dlho vedel že sa takéto niečo stane a mal som tomu zabrániť.“
Zamračila som sa. Jeho slovám som veľmi nechápala. „Prečo? “ spýtala som sa smutne.
„Lebo ja som už dávno vedel že ťa raz budem milovať. To by však nebolo až také zlé. Lenže ja som vedel aj to, že ty budeš milovať mňa. A to už je fakt zlé.“
„Ale... prečo? “ po lícach mi začali tiecť slzy.
„Pre toto... Pre všetko... Lebo ja som mŕtvy a ty živá... A proti prírode je už len to, že sa teraz so mnou rozprávaš, nieto ešte to že ma miluješ. A aj pretože ty sa teraz budeš trápiť... A to ja nechcem, “ zašepkal hlasom plným bolesti a bezmocnosti.
Neviem čo to do mňa vošlo, ale zrazu som zdvihla ruku a chcela som ho pohladiť po tvári. Neskoro som si uvedomila že som sa vlastne iba dotkla vzduchu.
Toto ho ešte viac zabolelo. „Prepáč mi, “ povedal a premáhajúc sa, odišiel preč. Ako omámená som sa schúlila na posteli a začala som o tomto všetkom premýšľať. Prečo nič nemôže byť jednoduché? Prečo musím milovať niekoho, koho milovať nesmiem? A ako to že on o tom vedel? Možnože je pravdivé, že každého osud je niekde napísaný... My dvaja môžeme byť spolu, len ak by on bol živý alebo ja mŕtva. Lenže on je mŕtvy. A mŕtvi neožívajú. Ale živí zomierajú. Čo však nie je môj prípad, smrť mi predsa povedala že som nesmrteľná. Hm, aká krásna slovná hračka, napadlo ma. Ale síce ja som túto teóriu netestovala. Možno kebyže sa skúsim zabiť... Vzala som si škatuľku liekov na ktorých bolo výslovne napísané, že sa nesmú užívať vo veľkom množstve a zhltla som ich všetky. Po piatich minútach som cítila, že na mňa ide akási slabosť a zosypala som sa na zem. Keď som sa prebrala bola som príšerne stuhnutá. Oproti mne sedel na stoličke Tom a v tvári mal mŕtvolný výraz.
„To o čo si sa pokúšala? “ spýtal sa prázdnym hlasom.
„Zomrieť. Podarilo sa mi to? “
„Nie. Neviem či si už počula príbehy o rôznych nesmrteľných ale tí nikdy nezomierajú.“
„Musela som to vyskúšať. Ja proste musím zomrieť. Pokiaľ chcem byť s tebou, tak áno.“
Rozzúril sa. „Ale ja nechcem aby si so mnou bola za takúto cenu! “ kričal po mne.
„Prosím ťa aká cena? Ty si myslíš, že toto čo nazývam životom ma baví? “ spýtala som sa potichu, ľadovým hlasom.
Výraz sa mu zmenil na zúfalý. „Layla ja ťa prosím. Nie.“
„Škoda, ja som čakala že mi budeš chcieť pomôcť. Že budeš chcieť aby som bola s tebou...“
„Samozrejme, že to chcem. Ani netušíš ako veľmi. Neskutočne chcem aby som ťa mohol vziať so náručia, aby som ťa mohol pohladiť... Aby som ťa mohol vôbec pobozkať... Ale ja proste...“ nedokončil a pokrútil hlavou.
Predstavila som si aké by to bolo keby sme sa bozkávali a bola som odhodlanejšia ešte viac.
„Ja ti prisahám, že kebyže zomriem, nič by mi tu nechýbalo. Nič, “ povedala som presvedčená a začala som uvažovať. „Klasická samovražda nefunguje... Hm... Čo by mohlo byť viac než smrť? “
Tváril sa nešťastne. „Iba láska...“ zašepkal.
Dostala som nápad. „Áno. Láska je určite viac než smrť... A keďže existuje aj smrť ako osoba, musí existovať aj láska. No nie? “ nadšene som na neho pozrela.
Pomaly prikývol.
„Musíš ju presvedčiť aby sa so mnou porozprávala, “ zašepkala som.
„Layla... Ja nemôžem.“
„Musíš. Iba tak budeme spolu.“
Vzdychol si. „Musím... Musím si to premyslieť. Zatiaľ sa maj, láska moja, “ vrhol na mňa ešte jeden utrápený pohľad a odišiel.

8. Smrť

Asi po týždni, keď som ho nevidela a začínala som sa znepokojovať, sa mi objavila postava. Bola taká nádherná, až mi to vyrazilo dych.
„Layla, naozaj to chceš? “ spýtala sa ma a pozrela na mňa.
„Či chcem zomrieť? Áno.“
„Nie, či chceš zomrieť. Či chceš byť s Tomom.“
„To chcem ešte viac, “ šepla som.
„Dúfam že robím dobre, “ usmiala sa na mňa a podala mi akúsi fľaštičku s čiernou tekutinou. „Je to jed. Buď šťastná, Layla.“
„Ďakujem, “ zašepkala som, keď som si vzala fľaštičku a postava v tej chvíli zmizla.
Večer som bola doma mierne nervózna. Ruky sa mi príšerne triasli, keď som otvárala fľaštičku s jedom. Uvažovala som či to fakt naozaj chcem. Netrvalo mi to dlho. Keď som si predstavila ako sa jeho pery dotknú mojich, ako sa budeme držať za ruky, ako ma vezme do náručia a bude mi do ucha šepkať milujem ťa... A pritom všetkom nebude mať ani jeden z nás pocit, že je to zlé, nesprávne.
Usmiala som sa. Cítila som srdce, ako mi už v pokojnom tempe bije v hrudi. Srdce, ktoré je celé už iba jeho.
„Milujem ťa, Tom, “ zašepkala som a hneď nato som vypila obsah fľaštičky až do dna. Už budem naveky iba s ním. S ním a šťastná. Predsa len je láska viac než smrť, to bola moja posledná myšlienka. A potom som zomrela.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu