Anjel z nebies

Blúdil som tmou, sám, nešťastný,
vedel, že tam niekde je,
závidel ako milujú ostatní,
už hasli vo mne všetky nádeje.
Vtedy pozrel som sa do neba,
vyskočil, odpútal sa od zeme,
v oblakoch našiel som ju - anjela,
navždy opustl som všednosti väzenie.

A tak poviem vám aká je,
ako istota v tme, strážny anjel,
Dianka, srdce moje,
v útrobách temných je ona svetlom fakiel.
Ona je tichom, čo lieči ubolené uši,
objíme ma a vtiskne bozk na ústa,
keď som smutný, ona už tuší,
stisne ma, k sebe si pripúta.

Ona je tým symbolom krásy,
chýbajúcim storočia,
zo zlata sú jej hebké vlasy,
pohľady miliónov si zotročia.
Je dokonalá, telo kráľovnej múz,
krivky ladné, jemne tvarované,
len dotknúť sa stačí, cítiť skús
pôvab, čo z jej pohybov vanie.

Jej prsia sú pevné a vznešené
dokonalou rukou Boha žene dané,
len ňou majú právo byť nesené,
pevné a túžobne vábne.
Keď pohladím ich ako hodváb jemne,
keď horúce napätie rastie v nich,
vtedy dotyky pripomínajú páperie
a túžobné nutkanie po ďaľších.

Moja drahá je nežným snom,
ktorého neviem sa dosnívať,
v každom dotyku skrytá v ňom,
šťastné driemoty rozplýva.
jej sladké bozky chutia vždy,
keď je ku mne milá,
voňajú ako pekné sny
v kvapke červeného vína.

Avšak, láska moja drahá,
občas vášňou pripúta ma bezbranne,
prebudí vo mne divého draka,
prudký oheň naše telá rozplanie.
Oheň jej zmyselnosti a horúci dych,
ktorým horí plameň navôkol,
ruky horúce cítiť v nich,
ako ľady premieňajú na popol.

Nevinnosť neba sa jej v očiach skryla,
vie, že tam bude v bezpečí,
aby pred zlom ho ochránila,
kým znova k anjelom vykročí.
Oceánmi hviezd sú jej oči modré,
ich lúče dotvárajú súhvezdia,
ligocú sa v noci vo dne,
spájajú milostné súcestia.

Tak nesmúť, moja drahá láska,
že dali mi ťa anjeli,
že odišla z nich najmilšia kráska,
vedz, že neskutočne plakali.
A preto, keď dopadá na zem dážď
a ja vzhliadnem k nebu opäť tu,
ďakujem anjelom stovkykrát,
že priniesli tú najväčšiu obetu.


Venujem tej, ktorá vie, že je to o nej

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu