Na dne

Srdce. Obyčajne bežný spôsob, ako obrazne vyjadriť momentálny stav citových proporcií klasických básnikov. Milujúce srdce, tlčúce srdce, pokoj na duši a podobne. Škoda, že nič z toho sa mi nepošťastilo. To moje je bez života ako vyvretá hornina. Zastavilo sa a stojí, no popravde, občas ešte zakňučí asi tak rýchlosťou pokazených hodín, ešte k tomu idúcich po spátky. A kaliber najväčšieho úsudku v štýle Mitcha Buchannona by znel : „nemá pulz, resuscitujeme!”. Vďaka Baywatch frajer, ale toto srdce už nerozchodíš. Tu treba hodinára, aby vrátil čas o pár týždňov dozadu. Alebo tú zeleno-okú blondínu, bežne nazývanú anjelom, ktorá však už nemá chuť resuscitovať ten zoschnutý kus srdca v mojej hrudi, čo ešte pre udržanie primárnych funkcií môjho organizmu sem-tam zabúcha spôsobom : „haló som tu”. Aby sa nepovedalo, že nič nerobí. Ignorujem ho. Mám chuť umrieť.

Ako sa to len hovorí? Drahá stačí, aby si ty bola šťastná a ja budem tiež. No teda neviem. Za posledné týždne sa zo mňa stal egocentrický cynik formátu Brada Pitta z klubu bitkárov a svoje dobrosrdečné ja som pochoval pod kameňmi vyznaní lásky k inkriminovanej blondínke. Láska, kaliber deväť milimetrov a kadencia, čo zloží aj najtvrdšieho chlapa k zemi. Mňa sklátila nosom rovno na betón môjho úbohého osudu. „Už viem! Chce to nápad!”, ozvalo sa vo mne a ja som z nadšením ruského partizána vyskočil a tresol celou silou po stole. Práve včas som sa stihol načiahnuť, aby som len tak-tak zachytil poldecák padajúci z trasúceho sa nábytku. Takže teraz si ešte nalejem, rozhodol som sa a vlial do seba už v rade nepočítaný poldecák. Ako by povedal súdruh Borad : „Fajne!”.

Po chvíli vysporadúvania sa so žalúdkom som konečne vzal kus papiera zo zaprášenej zásuvky pod televízorom a začal písať. Veci, ktoré musím so svojho srdca vytrhnúť. Bol som hrdý na svoj kreatívny nadpis, ale už po minúte urputného sústredenia sa pod náporom alkoholu obliehajúceho moje koordinačné mozgové centrá som skončil pri zelených očiach, hodvábnych blond vlasoch a nenormálne pevných prsiach. A keď už aj posledné atramentové písmenká na papieri zaschli, usúdil som, že podporím svoju fantáziu a krvný obeh ďalšou porciou vysoko alkoholického nápoja vo35ka značky Tesco. Nato som vzal zo stola cigaretu a taký ten turbo zapaľovač, ktorým si vždy pri pripaľovaní ugrilujem polovicu mihalníc a celé obočie. Vybehol som na balkón pozrieť moje zoschnuté muškáty a vyhladovaného škrečka. Samozrejme po muškátoch už nebolo ani stopy a zredukovaný počet pilín v klietke toho malého hlodavca nasvedčoval tomu, že sa dal na suchú stravu. Diéta mu nezaškodí. Zapálil som zapaľovač, samozrejme som si dal pozor na svoje drahocenné obočie a zhlboka potiahol. Že oddnes nefajčím, zasmial som sa v duchu nad svojím minulo mesačným predsavzatím, no kým som stihol pľúcam ulahodiť ďalším rakovinotvorným šlukom, vzpriečili sa mi v žalúdku všetky tie percentá lacnej vodky a ja som pocítil žalúdočné šťavy až v nose. Prírodný nasivin. Prudko som sa otočil, smerom k záchodu, no nestihol som spraviť ani jeden posratý krok. Lebkou mi otriasol naraz a ja som sa sklátil na zem ako porisko. Ó sladká strata vedomia...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu