ako strom uprostred obrazu
a jeho šedý rám
stáva sa zrkadlom môjho odrazu.
Pre mňa budúcnosť nie je,
čas vo farbách stojí,
pocit samoty sa v nich smeje,
čas na plátne rany nezhojí.
Maliar, ktorý plátno zmenil,
na smutný obraz premenil ho,
netušil, že môj život zmaril,
neťahal jemne, iba tlačil silno.
Čo ja zmôžem, len úbohý strom
aj keby som chcel,
stojím tam, uzavretý v ňom
pod kopou mŕtvych tiel.
Ležia na mne nahádzané,
už ich duše asi nepovedia,
aké zaplatil som dane,
za miesto ľudského povedaomia.
Tak odhádž telá nabok
a prebuď ma opäť,
budem tvoj tichý stánok,
tvoja úprimná spoveď.
Zaves si ma na stenu
a v ťažkých chvíľach príď,
pochváľ moju smutnú nádheru,
problémy svoje nechaj vo mne hniť.
Pretože v obraze čas neplynie,
len tak stojí,
tvoje trápenie sa vo mne rozplinie,
navždy naše duše spojí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
roliho_laska
13. 2.febuára 2007 15:22
extrémne zaujímavé
Napíš svoj komentár