Už len týchto pár skúšok.
Už len týždeň.
Už len deň.
Začalo sa to niekedy okolo konca semestra, hoci veľa zlomových udalostí sa udialo už dávnejšie predtým, ale všetky pomaly konvergovali k tomuto stavu, akoby som si to vypočítala, alebo dokonca želala a naprogramovala sama. Ale nakonci semestra, ako už je obyčajom, prichádzajú skúšky a s nimi nutnosť konečne začať pracovať na tom, čo sa preflákalo za celý semester, a možno že sa už aj niečo použiteľne naučiť. A to je veľká záťaž. Aj moji rodičia to radi hovoria. Všetci to radi hovoria, hoci nakoniec to, svine, akosi zvládnu akoby ľavou zadnou. Ale už vtedy som vedela, že s mojimi psychickými silami je to biedne, ani čo by som absolvovala intenzívny mesačný kurz vymývania mozgu funkcionálnym programovaním.
A to znamenalo, že mám ešte pred sebou komplet celé skúškové, celý semester žvástov v kocke. A ja, päťkrátvymýčaný sáčok čaju. Čo iné som mala robiť? Nakopnúť sa do prdele, vypočuť si prednášku od rodičov a namotivovať sa mantrou, že stačí zdolať presne vopred daný počet skúšok a ja budem slobodná. A slobodná rovná sa šťastná. Takže som sa do toho s malou dušičkou a veľkou zapožičanou nádejou pustila. Už ani nie v polovici, keď som pocítila prvé príznaky ľahkého vyhorenia som vedela, že to bude boj. Neviem, ako presne vyzerá vyhorenie, kedysi som o tom čítala pár psychologických článkov, väčšina sa týkala vyhorených učiteľov, ale v tom období som si bola akurát schopná predstaviť učiteľa s tlejúcimi vlasmi a oblekom od popola. Potom som o tom pár krát počula z prvej i druhej ruky a niekoľko udalostí ma prinútilo uvedomiť si, že to nie je až tak nedosiahnuteľná záležitosť. Obzvlášť pri mojom mentálnom stave. Takže to čo som vtedy pocítila ma parádne vydesilo.
Takže, zatni sa, a vydrž, je to len pár posraných skúšok.
Tak som sa zotrvačnosťou a litrom preliatych sĺz dostala až sem, a všetko je to hotové, dokonca pomerne úspešne. A bolo to len pár posraných skúšok! Ale ja mám aj tak pocit, že je to každý semester kurevsky ťažšie, motivácia klesá exponenciálnou rýchlosťou, a jediná nádej je, že sa tá motivačná krivka nepretne s nulou skôr, ako budem držať v ruke diplom.
Ale to nie je ten najväčší problém. Problém je, že som tu, a ja neviem kam ďalej. Prekopla som ten zasraný bubon a som tu, na slobode. A mám seriózny, ale seriózny problém vymyslieť niečo, čo by môj mozog prinútilo spustiť produkciu endorfínov. Pred tým skúškovým som totiž prišla nie len o veľkú časť energie, ale aj veľa nádejí, a ilúzií, a podobných sračiek. Musela som do významnej miery prekopať svoj hodnotový a iný systém, pozrieť sa na seba zvrchu, načisto, a veľmi si vynadať, dovolím si povedať, že trochu dospieť. Mám neblahé tušenie, že to nie je ani prvý ani posledný krát, je to nutné a nijako sa tomu nevyhnem. Ale zatiaľ vôbec netuším, ako sa k tomu postaviť, budem to musieť nejako vykúmať.
Každopádne, stalo sa, čo sa stalo, zradila som a zranila najbližšieho človeka, a to akosi bez myhnutia oka a spočiatku aj s pocitom odôvodnenia a zadosťučinenia. Nasledovala som to svoje "srdce", podviedla, zahodila, popálila sa a potom sa s plačom otočila na mieste a bežala zdvíhať to, čo zostalo ležať na chodníku. Lebo som bola "hlúpa" a "naivná" a nedokázala to ustáť sama. Sľúbila som si, že už nebudem taká hlúpa, že už viem, ako to chodí, a že teraz sa k tomu postavím zodpovedne, viac s rozumom a menej s hystériou. Ale obávam sa, že to nebola len tak, čisto náhodná záležitosť.
Mám naspäť to, čo som chcela, ale aj tak tápem v tme, v tme nového sveta, ktorý predomnou stojí. Je v tom neuveriteľná sila, taká tá, ktorú neviete, či ste schopný skrotiť a použiť, alebo sa s ňou len tak nejak dohodnúť, aby vás nerozmlátila na malé kúsky, ale radšej sa s vami kamarátila. Alebo nad ňou nemáte proste žiadnu moc a môžete sa len prizerať, ako riadi váš život.
Pokračovanie, až bude menej nekresťanská hodina...
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
1
willbebetter
22. 6.júna 2015 08:39
Pekne pises. A mnoho pocitov z clanku poznam, naozaj mnoho.
Napíš svoj komentár