Nechápal som tomu. V košíku som mal len čokoládu a pivá. Chodím sem po nákup tohto druhu aspoň tri krát do týždňa. Pomyslel som si, že to nebol dobrý nápad sa zhúliť hneď ráno a ešte k tomu po opici. Vtedy som ale ešte netušil, že mi doma došlo pivo a že budem musieť ísť do obchodu. Tak som sa pokúsil neuškŕňať a pokojne som jej odpovedal : „Čokoládu a päť pív.“ Stále sa na mňa pozerala tým pohľadom, ktorému som ale vôbec nerozumel. Pozrela sa mi poriadne do tváre a ja som sa zatváril nevinne, avšak moje červené oči a úsmev som asi zakryť nedokázal. Usmiala sa. Bola to predsa len moja suseda a čosi o mne vedela. „Ty si na to zabudol však? Dnes je 14. apríl.“ povedala s úsmevom a ja som si uvedomil, prečo som stretal všade ľudí, ktorí mali pivá. Na tento deň sme sa s kamošmi tešili od Silvestra. Ale posledný mesiac bol plný rozbíjačiek a tak sme na to jednoducho zabudli. Nechápem ako sme mohli zabudnúť na Prvý sviatok pivný. „Doriti“ zahrešil som a prihovoril som sa mojej susede predavačke: „Zabudol som doma konzervy a pivá som doma ani nemal. Ja sa vrátim.“ Ukončil som náš rozhovor a bežal som za Aďom.
Prvý sviatok pivný bol vládou republiky Pite-Love uzákonený dňa 1.1. 2008 ako štátny sviatok, pretože vládny činitelia mali pocit, že dva týždne po 1. apríli- sviatkom všetkých bláznov, by sme si mohli užiť ešte trocha srandy. Bola to spásna myšlienka. Díki bohu, že to našu vládu napadlo. Koniec koncov srandy nikdy nie je dosť a pivo mi veľmi chutí.
Ak človek príde v tento deň do obchodu kúpiť si pivo, platí sa výhradne konzervami s jedlom. A naopak ak si chce nebodaj kúpiť niečo iné, musí platiť iba pivom. Je to krásny deň hlavne pre nás, čo sme celú dobu od januára doma kradli konzervy so všetkým možným od rýb, cez kompóty, paštiky, morta-delly až po lunchmeaty, ktoré tak nemám rád. Všetko sme to spolu s kamarátmi dômyselne ukryli v našej klubovni neďaleko obchodu.
Cestou k Aďovi som už volal Kubovi. Zdvihol mi až na piate zazvonenie: „Počúj, ty chliev. Vieš aký je dnes deň? “ Asi som hovoril trochu hlasnejšie a usmieval som sa pri tom ako smajlík.
„Hej. Sobota, a je len deväť hodín ty hovedo. Mám opicu ako neviemčo a ty mi ziapeš do ucha a očividne ti to robí radosť vzhľadom k tomu ako sa popritom smeješ“ Kubo mal rozospatý, roztrasený a zachrípnutý hlas A hovoril to tónom akoby bol nahnevaný.
„Tak vstaň z postele a poď píť. Dnes je pivný sviatok ty hovedo.“ Hovoril som stále trochu nahlas a s ešte väčším úsmevom, pretože som vedel aká bude Kubova reakcia.
„Do fikšn, ja som úplne zabudol. Už ideš po Aďa? “ hovoril a jeho hlas sa úplne zmenil. Priam prekypoval vzrušením.
„Hej, a ty zavolaj ostatných.“
„Oki, za desať minút v búde? “ Spýtal sa ma.
„Posnažím sa. A vezmi nejaké cestovné tašky, lebo inak neviem ako to donesieme do obchodu! “ Ešte som mu pripomenul, pretože náš arzenál v búde je veru veľmi rozsiahly. Len zamrmlal čosi v tom zmysle, že prečo vždy on?
Aďo býval od obchodu asi len sto metrov, takže som u neho bol asi za minútu. Zazvonil som a čakal. Otvorila mi jeho mama.
„Áno? “ Spýtala sa ma a premeriavala si ma skúmavým pohľadom. Asi videla, že som trochu rozbitý, ale raz som s ňou húlil, takže som sa s úsmevom opýtal: „Je Aďo doma? “
„Nie, šiel do kostola“ odpovedala mi takisto s úsmevom.
Ostal som jej odpoveďou zaskočený, pretože Aďa poznám už 3 roky a nikdy nespomínal, že by chodil do kostola. Pravda okrem posedení pod kostolnou bránou, ale tie sa nikdy nezhodovali ani v najmenšom s nejakou omšou, a nikdy tam v tom čase ani omša nebola. Bolo to vhodné miesto na zhúlenie sa.
Už som chcel povedať ďakujem a do videnia, keď sa Aďova mama ozvala: „Snáď si mi neuveril? Počkaj, už sa oblieka. Volal mu Pixla. Idete osláviť Prvý sviatok pivný? “
„Áno“ odpovedal som so zubatým úsmevom.
Pozerala na mňa a ešte širšie sa usmiala. „Videla som vašu zbierku konzerv. Celkom slušný výkon na štyri mesiace.“ V tej chvíli vyprskla smiechom a spýtala sa ma. „Kto tam doniesol celý kartón šprotov v kečupe? “
„Hmm, zdá sa mi, že Kubo, ale nie som si istý.“
„Aďo mi ukradol desať paradajkových pretlakov a ešte bohviečo všetko. Vždy keď šiel von tak si vzal nejakú konzervu. Keď som sa ho spýtala že načo, povedal, že býva v krčme hladný! “Smiala sa ešte viac. Veľmi rád som sa k nej pridal. Napadlo mi, že asi nie som jediný kto je dnes ráno rozbitý. a Aďova mama pokračovala a ako sa smiala tak sa búchala do stehna: „Nechala som ho v tom, že som sprostá. On mi na to skočil, pochopíš to vôbec? “
„Ani nie.“ Povedal som a pochopil som, že prečo sa moja mama smiala na tom keď hovorila, ako som zrazu začal mať rád lunch-meat. Ona vedela, že ho nejem ale len odkladám na tento deň. Musel som sa smiať nad mojou hlúposťou. Alebo keď Kubo ako vegetarián vzal z domu celý kartón šprotov, že vraj na šprotovú polievku. Keď sme začuli, že Aďo už schádza dolu schodmi, tak sme sa prestali smiať takmer naraz.
„Nazdar“ povedal Aďo a podal mi ruku.
„Čúz“ odpovedal som a čakal som kým sa obuje. Aďova mama na mňa žmurkla ponad jeho plece.
„Majte sa“ Pozdravila nás a odobrala sa po schodoch nahor.
„Ideme? “ Spýtal sa ma Aďo. Prikývol som a šli sme do búdy.
Pred búdou Nás čakal už Kubo s Luppom a Pixlom. Všetci Boli nedočkaví a zdravili nás zdvihnutými rukami.
„No konečne! “ ozval sa Kubo. „Čakáme tu skoro tri minúty do fikšn! “ Povedal ironicky a usmial sa na nás.
Aďo otvoril búdu a tam bol odložený celý náš poklad. Divil som sa, že to nikto nevykradol. Boli Tu konzervované zásoby pre štyri rodiny aspoň na tri mesiace.
Nikomu sa to nechcelo počítať, tak sme to len nahádzali do tašiek. Aj to nám trvalo dobrých 10 minút. Konzervy zabrali päť veľkých cestovných tašiek. Každá vážila možno aj 30 kíl.
Takto vybavení sme sa odobrali do obchodu. Moja suseda predavačka sa na nás najprv usmiala, a keď videla náš náklad tak sa začala smiať nahlas.
„To ste tu dnes prví s takouto nádielkou! To ste museli zbierať aspoň od jesene! “ Smiala sa aj naďalej. Usmial som sa na ňu a odpoveďou ju vyviedol z omylu: „Nie len od januára.“.
Chalani sa uškŕňali a začali sme vykladať náklad. Susede trvalo vyše pol hodiny, kým to nablokovala. Ale výsledok stál za to. Zistili sme, že na konzervy sa v piatich rodinách minie za štyri a pol mesiaca čosi vyše desaťtisíc korún. Zaujímavé zistenie to síce bolo, ale viac nás nahnevalo, keď nám suseda povedala, že piva majú momentálne pre nás na sklade málo. A síce len štyristo pív.
Začali sme rozmýšľať, čo s tým. Suseda sa však ozvala prvá: „ Myslím, že vám za to môžem dať nejakú zápražku“ keď videla ako sa nám rozžiarili tváre, znovu sa usmiala . Takže za zvyšok sme si kúpili ešte päť litrových becheroviek. Slušne sme sa poďakovali a chceli sme odísť, keď sme zistili, že dvadsať bás piva sa asi nedá len tak preniesť do búdy, do ktorej by sa ani nepomestili. Rozhodli sme sa do minúty. Obvolali sme všetkých dobrých (len dobrých) kamarátov, a zavolali ich do doliny, že ideme variť guláš. Vzali sme od Kuba auto a na dvakrát tých štyristo pív, kotlík, zemiaky a neviem čo všetko odviezli do doliny. Tam sme to ešte hodinu nosili cez potok na naše miesto. Kubo šiel vrátiť auto a my sme začali variť guláš.
Poobede sa všetci začali schádzať. Nakoniec nás tam bolo šestnásť spolu s chalanmi spoza časového pásma, čiže z Isalčov. Samozrejme nik neprišiel bez „výbavy“, takže k našim pivám sa pridalo ďalších dvadsať pív, päť litrov vína, plus päť litrov tvrdého. Pilo sa a spievalo až do rána. Samozrejme to nemôžem potvrdiť, lebo sme sa s Kubom stelili už o druhej a zaspali sme. Ráno bolo ťažké, ale po druhom pive sa stalo znesiteľným. Ostali sme tam len my piati, čo sme včera zorganizovali „guláš“. Kurva a že sa vydaril. Ostala nám posledná bedňa piva. Dopili sme ju a zavolali Luppovho brata, nech po nás skočí na aute.
Večer, keď sme oddychovali u mňa doma, sme sa z rádia dopočuli dobrú správu. Teda dobrú ako dobrú. V každom prípade vláda bola viac ako spokojná s výsledkom akcie, a preto vyhlásila 14. september za druhý sviatok pivný.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
balamut
26. 4.apríla 2009 11:56
.-no do fikšn...sranda!!!
Napíš svoj komentár