Keď schádzala po točitom schodisku, naskytol sa jej pohľad na dokonalú rodinnú idylu. Rodičia a malá Saša sedeli pri stole a vychutnávali si raňajky. Vládla medzi nimi dokonalá harmónia, jej príchod vôbec nezaregistrovali. Ešte aj keď si sadala za stôl, tvárili sa, akoby bola vzduch. Znovu pocítila ten dusivý pocit hlboko vo svojom vnútri, tentoraz však vôbec nesúvisel s počasím. V okamihu keď zacítila otcov pichľavý pohľad, premkol ju hrozivý pocit, a vedela, že je len otázkou času, kedy vybuchne. V poslednom čase rodičom na nej vadilo všetko. To,ako sa oblieka, ako sa správa a hlavne, že sa stretáva s ním. Ani za svet by si nepriznala, že vzťahom s metalistom Marekom im len dvíha adrenalín a v podstate k nemu nič necíti. Z úvah ju vytrhol až otcov prenikavý hlas: ,, Tak,ako ti dopadol ten test z matiky ? “ Rozhodla sa nevykrúcať a vyjsť s pravdou von. ,,Nedostatočná,“ vyslovila zreteľne, naozaj si dala záležať na každom písmene a so zadosťučinením pozorovala ako otcovou tvárou prebehne paleta farieb. ,, Dobre som počul?! Nedostatočná? To je už štvrtá v poradí tento mesiac,nemýlim sa ?“ ,,Zmier sa s tým, že niesom dokonalá ako ty,pán ekonóm!“ odsekla. Sarkazmus v jej hlase sa nedal prepočuť.
Zobrala si hrianku, ktorá medzičasom nadobudla v jej ústach horkastú príchuť a odkráčala do svojej izby. Cítila, ako z nej postupne vyprcháva všetka radosť, súvisiaca so začiatkom víkendu, ktorú mala tesne po prebudení. Asi o hodinu rodičia so Sašou niekam odišli. Pustila si hudbu, hlasitosť nastavila na maximum a snažila sa tak prehlušiť nepokoj vo svojom vnútri. Toto úsilie jej však prekazilo vyzváňanie telefónu, ktorého intenzita sa stále stupňovala. ,,Prosím,Tokárová pri telefóne, čo si prajete ?“ To by sa otec čudoval, aká viem byť zdvorilá, pomyslela si a tvárou jej prebehol letmý úsmev. Ten však zamrzol hneď ako formálny hlas na druhej strane linky oznámil, že jej rodičia a Saša mali za mestom autonehodu. Príval ďalších viet, v ktorých absentovali akékoľvek náznaky emócií, už nevnímala, uvedomovala si len jednu vec – musí sa k ním čím skôr dostať!
Nezdržiavala sa prezliekaním, vybehla z domu v teplákovom úbore a papučiach. Nepozerala pred seba, nevnímala začudované pohľady ľudí, stojacich na zastávke, nereagovala na zúrivé poznámky ľudí, do ktorých cestou vrážala. Dokázala sa sústrediť len na pocit strachu, ktorý jej rozožieral vnútro. Strach, že už nebude možné dobehnúť stratený čas. Strach, že sa im už nebude mať kedy ospravedlniť za svoje výstrelky. Strach, že im už nepovie, ako veľmi ich miluje.
Keď vbehla do nemocnice, uvidela mamu s otcom, ktorý si pridržiaval obviazanú ruku. Rozbehla sa k nim a chcela ich objať, potom si však uvedomila, že Saša chýba. ,,Kde-kde je Saša?“ vykoktala a telom jej prebehla ďalšia vlna strachu. ,,Je vnútri, utrpela náraz do hlavy, nechajú si ju tu na pozorovanie.“ Mama to vyslovila pokojným hlasom, na tvári sa jej však zračili obavy o druhorodenú dcéru. Nastal čas na silné objatie troch Tokárovcov. Všetky slová, ktoré by počas neho vyslovili, by sa im zdali zbytočné. Spájal ich len strach o Sašku a túžba. Túžba dobehnúť stratené.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár