Keď sa na to tak spätne pozerám vždy som si hovorila že ako bolo kedysi krásne, ako bolo najlepšie a že všetko je už preč...nikdy som si nevážila to čo som mala,vždy som chcela viac...a asi sa fakt niekto hore naštval a poslal mi do cesty najväčšie utrpenie môjho života..
Chvíle samoty..tie bezútešné hodiny ktoré pre mňa boli večnosťou nie a nie prestať..bola to dlhá polročná depresia .
Nikomu nedarujem ten pocit..všetko čo som zažila..je to niečo medzi pocitom beznádeje a straty úplne všetkého vrátane seba samého.
Ale najhoršie je na tom to že nedokážete ani hovoriť...dusíte sa vo svojich problémoch pretože vás veľa ľudí sklamalo, nikomu už neveríte...je to taká úzkosť ako byť uzavretá vo vákuum a cítiť sto chutí to jednoducho skončiť...je to neskutočne ťažké na pochopenie ale jediné čo fakt môžem povedať je to, že ma to veľmi poučilo...za všetky chyby vo svojom živote raz určite každý zaplatí...
Jedna skutočná priateľka mi raz povedala : "Po každej búrke opäť vyjde slnko" ...a tak by som chcela týmto povedať že nikdy nenechajte svojich priateľov ticho trpieť..tiché utrpenie značí prichádzajúcu katastrofu...prinúťte ich hovoriť..nech vám povedia o všetkom..pretože to jediné človek potrebuje keď sa ocitne v depresii...priateľa...to jediné ho dokáže dostať včas z tak veľkej pasti do ktorej spadol možno že kvôli jedinému chybnému kroku
A to najhlavnejšie..NEVZDÁVAJTE SA PÁDMI !
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár