Najdôležitejší chlap v mojom živote ;)

Pred šiestimi rokmi mi mamina povedala, že budem mať bračeka alebo sestričku. Pravdupovediac som sa potešila, pretože starší brat býval u otca. Povedala mi, že ak to bude chlapec bude sa volať Alojz. A ak dievča tak Júlia. Pamätám si ako som sa vtedy rozplakala, že to radšej súrodenca nechcem mať. (Nie že by som mala niečo proti tým menám . ) Ale želala som si stále brata. Neviem prečo. Jedného brata som už predsa mala.

Keď bola mamina v 7. mesiaci, odtiekla jej plodová voda. Viem, že bola sobota, asi 5 hodín ráno a u nás spala teta a brat, ktorý k nám prišiel na víkend. Mamina šla do nemocnice a porodila nádherné malé bábo. Musel ísť do inkubátora. Za maminou do nemocnice ma zobrali len raz. Potom maminu prepustili z nemocnice, ale musela chodiť každý deň do inkubátora, aby dala bratovi mlieko. Brat sa narodil predčasne a ešte k tomu s takzvanou „konskou“ nohou a s problémami na srdiečku. Presne tak ako ja. Už vtedy som vedela, že si budeme navzájom oporou. Keď prišla mamina domov s bratom, bola som šťastná. Bratovi operovali nožičku. Operácia dopadla úspešne. Neskôr mi mamina povedala, že pri pôrode nastali komplikácie a hrozilo, že jeden z nich zomrie. Neviem a ani si nechcem predstaviť život bez jedného z nich. Keď sa brat naučil chodiť a rozprávať, bol dosť šikovný na to, že bol predčasne narodený. Bolo to moje malé čertisko.

Tento rok začal chodiť do škôlky. Keď som sa dozvedela, že mu deti v škôlke robili zle a učiteľka s tým nič nespravila, roztriasla som sa od nervov. Za prvé, lebo neznášam nespravodlivosť, a za druhé, lebo môjmu malému bračekovi nebude nikto ubližovať! Ak by sa mi v tej chvíli dostali tie deti pod ruku, zažili by aké to je ak robí niekto niekomu zle. A bolo by mi jedno či by si to prišli so mnou ich rodičia vyriešiť. Len nech by prišli, aspoň by zistili ako zle vychovávajú svoje rozmaznané decká.

Za svojho brata by som dala aj život, lebo je to moje malé zlatíčko, ktoré strašne ľúbim. On vie, že keď mám zlý deň, stačí ak sa na mňa usmeje a hneď je mi lepšie. On vie, že aj keď naňho niekedy kričím a občas mi lezie na nervy, tak by som ho za nič na svete nevymenila. A vie aj to, že som jeho veľká sestra, na ktorú sa bude môcť vždy obrátiť, budem tu stále preňho. Aj keď budeme dospelí a budeme mať vlastné rodiny. Proste stále!

Ľúbim ťa, braček!

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu