Smutný príbeh chlapca bez mena...

Nádherný chalan s tmavohnedými vlasmi a nádhernými zeleno-modrými očami, v ktorých sa skrýval smútok, bolesť, strach. Keď sa smial, jeho oči zostávali naďalej smutné. Smútok si ho zobral pod svoje krídla. Chlapec sa snažil zakrývať svoj smútok alkoholom, preto mal oči často červené. Ale stále smutné. Keď som ho spoznala, veľmi sa mi zapáčil. Jeho oči ma veľmi zaujali. Chcela som vedieť, prečo je tak strašne smutný. Samozrejme, bolo ťažké to zistiť. Bol veľmi tichej povahy. Ale keď už sa rozkecal, nedalo sa ho zastaviť.

Vravel mi o tom, ako ho opustila mama, keď mal 7 rokov. Ako mu zomrel brat, keď mal desať. Jeho brat, ktorý mal vtedy 16, brat ktorého mal tak strašne rád. Zabil sa na motorke. Narazilo doňho auto, v ktorom sedel opitý vodič. Vodič doteraz žije, je však na vozíku. Chlapec mi hovoril o tom, ako v štrnástich zistil, že je adoptovaný. Mama, ktorá ho opustila, vlastne ani nebola jeho mama, a napriek tomu mu strašne chýbala. Jeho biologickú matku, ženu ktorá ho len tak dala do detského domova, ako prašivého psa do útulku, neznášal. Jeho otec, s ktorým žil 14 rokov v klamstve, bol jediný človek, ktorý mu zostal. Bol to jeho skutočný otec.

Avšak, keď mal chlapec 16, otec si našiel priateľku. Chlapcovi to nevadilo, bol rád, že je otec znovu šťastný. To chlapec ale ešte nepoznal priateľkinu pravú tvár. Po 3 mesiacoch sa k nim otcova priateľka nasťahovala aj so svojimi tromi deťmi. Mala dve dcéry - dvojičky, ktoré mali 14, ale správali sa ako keby mali osem, a syna, ktorý mal 4 - bol to rozmaznaný „fracek.“ Tá žena a jej tri deti mu zničili život. S otcom sa už takmer nerozprával, iba ak potreboval peniaze, ale aj to sa hádali. Otec by mu ich s radosťou dal, ale v ceste mu stála jeho priateľka, ktorá chlapca neznášala. Nadávala mu do parchantov, a otcovi vždy povedala, že nebude dávať cudziemu decku peniaze, predsa len to nie je jeho syn. Chlapec mal vtedy už skoro 17. Túlal sa v noci po uliciach. Sám. Kamarátov mal len veľmi málo. A tých čo mal, tí museli byť už dávno doma. Len on nikomu nechýbal.

23. decembra rozmýšľal, že si vezme život. Napísal pár listov na rozlúčku, a šiel na most. Mal v pláne skočiť z mostu. Pre istotu mal vo vrecku nôž, keby mu prvý plán nevyšiel- podreže si žily. Už mu jedna noha visela z mostu, keď si to zrazu rozmyslel. Takú radosť otcovej priateľke nespraví.

Na druhý deň–> Štedrý večer, chlapca presťahovali do pivnice. Chlapec tam mal jednu posteľ a jednu prikrývku. To bolo celé zariadenie jeho novej „izby.“ Chlapec to nejak prekusol, aj tak väčšinu noci trávil vonku. Vrchol všetkého bolo, že otcova priateľka nedovolila chlapcovi večerať s rodinou pri jednom stole. Vraj s parchantom jesť nebude. Chlapec sa mohol najesť vo svojej „izbe“ na zemi. Chlapec vošiel do pivnice, najprv plakal, ale potom sa rozhodol neriešiť to. Po večeri a rozdaných darčekoch prišiel za chlapcom do pivnice jeho otec s ospravedlňujúcim sa pohľadom, pretože nemal preňho žiadny darček. Chlapec sa zohol pod posteľ, vytiahol odtiaľ krabicu, do ktorej si ukladal všetky vzácnosti, a z krabice vytiahol list na rozlúčku, ktorý mal byť včera pre otca. Potom dal krabicu opäť na svoje miesto, ľahol si do postele a poslal otca preč. To boli jeho najhoršie Vianoce.

Na Silvestra bol už od rána na chate s kamarátmi. Na tej chate som bola aj ja. Vtedy som si ho akosi nevšímala.

21. februára mal chlapec narodeniny. Už mal 17. Od otca nedostal nič, mohol sa iba naobedovať s celou rodinou pri stole. A o to záujem nemal. Kamaráti mu však pripravili tú najlepšiu oslavu akú si mohol želať. Kamaráti, ktorí vedeli, že to má doma nahovno, ale ani z časti nevedeli ako veľmi, boli preňho tí najdôležitejší ľudia v živote. Boli to tí praví kamaráti.

O mesiac neskôr som ho spoznala. A mesiac po našom prvom stretnutí sme šli na drink, kde mi vyrozprával takto skrátene jeho príbeh. Po skončení si dal dlhšiu pauzu, aby sa napil. Ja... nevedela som čo povedať, iba som plakala, a ani mi nevadilo, že sa mi rozmazal make-up. Pretože po dnešnom dni som zistila, že existujú na svete ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie než ja.

Chlapec mi ešte prezradil, že sa veľmi bojí, že ho nebude chcieť žiadne dievča, pretože nemá rodičov. Čo je podľa mňa blbosť. Bojí sa, že zostane navždy sám, že nenájde spriaznenú dušu. Ja si myslím, že spriaznenú dušu našiel v ten deň, kedy som ja našla svoju spriaznenú dušu. Bol to deň, kedy som spoznala „svojho“ chlapca bez mena.

P.S.: Ospravedlňujem sa, že je to také dlhé, ale nechcela som svoj príbeh rozdeľovať, bolo mi ľúto chlapca bez mena..

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu