Malária a Sindibád. Tragédia alebo proste zlo?

Malária sa zobudila veľmi skoro. Zvonil budik, ktorý jej nastavil jej zlomyselný brat Gábor. Malária, prezývana Mali, sa prudko posadila na umelohmotnom lehátku, na ktorom spávala, pretože postel mal len Gábor a jej mama Turifa a otec opitec Krištof. Pretože Mali mala oči vzadu na hlave, nevedela ako ma vypnúť budík. Tie oči boli zapríčinené tým, že jej matka v tehotenstve pila. Takže Mali mala oči tam kde vlasy, ostatné mala ale všetko v poriadku. Budík si teda nevšímala a zase si lahla. Prisnil sa jej divný sen. V tom sne sa jej otočila hlava naopak, takže vzadu mala len nos a usta. Museli ju kŕmit.
Občas jej jedlo odpadlo z úst a to bol koniec! Nikto ho nezdvihol a nedal jej späť do úst. Pretože ľudia sú takí. Sú zlý. Mali bola taká zdeptaná svojím životom, že skočila z okna. Ked dopadla, odletela do prekrásnej krajiny, kde bolo všetko odpustené, hlava sa jej upravila tak ako mala, kráčala po mäkkých oblakoch peny a pritom počúvala ľúbeznú hudbu. Ked sa však zobudila na další rachot budíka, posadila sa na posteli a premýšlala, či je to tak aj naozaj. To s tým nebom alebo ako sa to dá nazvať. Život sa jej inak páčil a bola napriek svojej mutácií veľmi šťastné dievča. Ale rozhodla sa, že s normálnou hlavou a ľúbeznou hudbou sa jej bude žit ešte krajšie. A tak pristúpila ku oknu, pospiatočky a vyskočila. Keď dopadla nikam neodletela ani neodcválala na jednorožcoch. Len ju mučili strašné bolesti. A naposledy vydýchla.
V dome oproti žil chlapec menom Sindibád. Zobudil sa na nejaký zvláštny zvuk šíriaci sa z ulice. Vykukol z okna. Uvidel Maláriu a zľakol sa. Strašne sa zľakol. Nie preto, že na zemi pred jeho domom leží mŕtvola, ale preto, že bola škaredá. Ako obvykle, ľudská povrchnosť prebila cit a ohľaduplnosť. Sindibád začal vrieskať na cele mesto. Bol to veľmi pekný chlapec. Jeho červené vlasy, mal ich také už od narodenia a preto ho prezývali Flamenco, mu padali do zamatovo modrých veľkých a priateľských očí. Zdanie ale často klame. Bol to nepriateľ. Nepriateľ všetkých, ktorý za niečo stáli. Stále len klamal. Často len vyšiel na kopec za domom a kričal na kozliatka, že ide vlk. Kozliatka sa preľakli a utekali na všetky strany. Sindi sa len smial. Rehotal sa na cele mesto. Len on to vedel. Ten prenikavý, nepríjemný rehot pokryl mesto ako stádo ľudožravých kobiliek. Jedného dňa zase Sindi vyšlapal tú známu cestičku a zakričal na kozliatka:"Kozlence, kozlence, vlk ide, vlk" Kozliatka mu už viac neuverili, ako sova poradila. Húdrica ju volali zvieratká z lesa. Ale či Sindibád chcel, či nechcel, vlk tam bol. Dopočul sa totiž od Húdrice, že ho hostina ta čaká. Bolo tam stádo kozliatok a jeden človek. Ak sa dá vôbec nazvať človekom. Vlk si už z dialky vyhliadol obeť. Vrhol sa na nich všetkých. 50 kozliatok ušlo. Vlk už zahrizol svoju obeť. Keď sa nasýtil, vypľul rohy. Jedno kozliatko predsa len nestihlo újsť. Sindi sa len smial a smial. Vlka jeho smiech odplašil. Keď sa Sindi vracal domov, cestou stavil v športke, vyhral jackpot udupal pár nevinných kvietkov. Nečudo, že svet je aký je, keď Zem pohltil ten neznesitelný tehot Sindibádov celého sveta.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu