"Hele, prosím tě, jsi Natálie?"
Chystala som sa pokračovať ďalej, ale majiteľka hlasu už stihla vyjsť z chodby ku schodišťu.
Veľmi zvláštne stvorenie. Pekne spravené dredíky, na hlave nastoknuté slnečné okuliare, na očiach dioptrické, podobné "lenonkám", obnosené kapsáče, bunda a pod ňou pletený sveter s veľkou kapucňou. Nohy tenké ako zápalky. Celkovo veľmi subtílna dievčina. Za nechtami mala čierny bordel a ruky celé doškriabané. Nemala som z toho dobrý pocit. Vyzerala tak trochu ako bezdomovec, ktorý sa práve zobudil na vlhkej lavičke v parku. Bolo evidentné, že niekoho hľadá. Nazdala som sa, že odo mňa niečo chce, z jej nejasných náznakov mi to pripadalo, ako keby to malo súvislosť s mojími dredmi. Vtedy som ešte vôbec netušila, s kým mam vlastne dočinenia.
"Já ti něco musím říct. Bylo na mě sesláno dítě."
Najprv ma napadlo, že myslí niečo ako nepoškvrnené počatie, čo ma samozrejme veľmi znepokojilo. Potom začala vysvetľovať, že dieťa má od jedného Araba z poschodia, kde bývala, potom hovorila o tom, ako mu tiež musí dokázať, že je pravá moslimka a že oni dvaja sú proste predurčení k tomu, aby žili spolu. Bola zúfalá z toho, že napriek klopaniu na jeho dvere o šiestej ráno sa k nemu nevie dostať. Veľmi rýchlo sa u nej striedali stavy pokoja a také, v ktorých mala plač na krajíčku. V súvislosti s jej doškriabanými rukami som rozmýšľala nad tým, či jej niekto neublížil, resp. či nebola znásilnená. Dostať to z nej bolo prakticky nemožné, keďže nebola schopná normálnej komunikácie. S plačom sa mi priznala, ze už sa pokúsila o samovraždu.
Problémy ale ešte len začali. Z nešpecifikovaného dôvodu sa vybrala na vrátnicu, opakovala, že musí dať kolejbábe Tatranku, oslovovala neznámych ľudí prechádzajúcich okolo a pýtala sa ich, či sa nevolajú Natália alebo Jana a kričala za nimi, že jej niekoho pripomínajú. Úplne ju ovládla paranoja. Najviac ma ale prekvapilo to, že kolejbába sa tvárila, že je všetko úplne v poriadku.
Neskôr mi hovorila o tom, že všetko, čo sa deje, sa uz stalo miliónkrát a stále to ide dookola, ze žije podľa svojho vlastného času a v podstate zažíva všetko v paralelných realitách, ktoré sa prekrývajú. Jasne som si uvedomila, že potrebuje pomoc odborníka, pretože na toto ja nestačím.
Pri pokusoch dostať ju do jej izby stále opakovala: "Jo, půjdem do pokoje a pak se znovu sejdem tady na vrátnici."
Nechcela prekročiť prah dverí, pretože sa bála, že tým zabije celú svoju rodinu. Tvrdila, že v izbe nie je sama, že je tam aj nejaká duša a nechce, aby odtiaľ odisla.
Do tejto drámy sa zaangažovali ďalší traja ľudia a spoločným presviedčaním sa nám ju podarilo predsa len dostať do izby. Dozvedela som sa, že v takýchto stavoch je uz odvčera, že bezcieľne behá po chodbe, klope na dvere všetkým Arabom, ktorí tam bývajú a už niekoľko desiatok hodín nespala. Nikto netušil, či si predtým dala nejaké drogy, ale chlapík, čo ju poznal asi mesiac, povedal, že ju nikdy predtým takúto nevidel.
Potrebovala som okamžité riešenie. V žiadnom prípade som to nemienila nechať tak. Rozhodli sme sa pre 155. Zavolala som a opísala situáciu. Do 5 minút bola na mieste sanitka. Bolo vážne umenie dostať ju dnu, vzpierala sa, bola veľmi nervózna a trochu hysterická. Čiastočne sa mi ju podarilo upokojiť. Po krátkom rozhovore s ňou vnútri sanitky mi jeden zo zdravotníkov povedal iba toľko, že ju okamžite berú do Bohníc (známa psychiatrická liečebňa na okraji Prahy), dal mi tel.č. na centrálny príjem, zabuchol dvere a odišli.
Volala som tam asi o dve hodiny, psychiatrička mi povedala, že si ju tam nechajú minimálne týždeň na pozorovanie, pretože je to s ňou akési komplikované. Žiadne informácie o jej stave mi samozrejme neposkytla, keďže nie som príbuzný, ale aspon som jej tam nechala na seba číslo, nech jej ho dá, keď sa už bude cítiť lepšie. Z nejakého nešpecifikovateľného dôvodu mi na nej záleží.
To ostatné už boli iba formality. O incidente sa našťastie nedozvedelo veľa ludí, keďže to bolo skoro ráno a všetci ešte spali. Kolejbábe sme povedali, že slečna bude v nemocnici, lebo jej prišlo zle a zistili, že si ju tam proste musia nechať, lebo je to niečo vážnejsie. Najhoršia bola tá bezmocnosť, keď som sa na ňu pozerala a vedela som, že jej proste nedokážem pomôcť, aj keby som neviemako chcela.
Ešte stále ju vidím, ako sa tam krčila na zemi, sužovaná úzkosťami, ktorých intenzitu a bolestivosť poznala snáď len ona sama. Uzavretá do seba, možno po nejakom strašnom zážitku, ktorý jej rozbil jej vnútorný svet a ona sa ho teraz snaží pozliepať najlepšie ako vie. Ako keby som sa na ňu pozerala spoza skla a nemohla sa k nej dostať. Nie, nedoverôvala mi. Nemala dôvod. Keď ju tí dvaja muži v zdravotníckych uniformách viedli po chodbe, povedala len
"Ty si myslíš, že jsem blázen!"
Možno som si to aj niekde v kútiku duše myslela. Ale primárny pocit bol ten, že mám pred sebou človeka s problémom, s ktorým si sám jednoducho nevie poradiť. Rada by som za ňou zašla, len akosi neviem, či sú tam povolené návštevy, resp. či ma bude chcieť vidieť. Pretože to vyzeralo tak, že ma priam nenávidí za to, že som zavolala sanitku a ona teraz musí do blázninca. Nedivím sa tomu. Na jej mieste by som reagovala tak isto.
Nuž čo, kocky sú hodené, teraz už len dúfať, že nájde v sebe dostatok vnútornej sily na to, aby sa vystrábila a mohla zas slobodne dýchať.
Želám jej to. Z celého srdca.
UPDATE: slečna je uz niekoľko dní vonku z liečebne, po mesiaci podpísala reverz a už je doma. Stretla som sa s ňou, povedala, ze hoci to bolo drsné, veľmi jej to pomohlo. Povedala, že príčinou všetkého bolo to, že mala tri práce, aby si zarobila na školu a akosi sa jej to nekrylo so spánkovým režimom, tak niekoľko dní nespala a potom to začalo. Myslím, že je už v poriadku. Z očí sa jej vytratilo to šialené, čo som v nich vtedy videla... Bude ešte pol roka brať lieky a chodiť pravidelne k psychiatrovi. Vymenili sme si čísla a občas kecáme o všeličom.
Tak som rada, že som urobila dobrú vec.
~~~~~~
Ach
Vraj priťahujem zvláštnych ľudí. Zrejme to nebude náhoda. Podľa tohto starého blogu som zjavne bola už dávno predurčená k svojej práci...
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
kanny3
7. 10.októbra 2014 17:37
moc dlhe
2
!!!! po dhom čase sa tu prihlásim, a neverím ... dobré čítanie ! En aj sssssssssssss
4
fuu obdivujem ta, ja by som pred takym blaznom zdrhal co by mi sily stacili a to moze niekomu takto drbnut z nedostatku spanku?
6
Obdiv vážne. Musí to byť strašne tak to sa zrutiť. Ale si super, že si S ňou mala trpezlivosť a pomohla si jej
7
@doyouhearme nechcela som ju nechat samu, v takychto situaciach je podla mna clovek velmi zranitelny, hlavne v tom zmysle, ze cudzi ludia ho pokladaju za blazna, pripadne sa mu potom posmievaju a pod. tak som ju od toho chcela uchranit a dostat ju k doktorovi.
8
Hah aj mne preskocilo z nedostatku spanku a som nefetovala. Ale skôr sme mali doma ťažkú atmosferu ktorí si všetci vybojali na mne a z depresii ktore mi oni sposobili tou sikanou som nemohla spat. Odvtedy viem že rodina nie je hodnota pokiaľ neprinasa aj pokoj v dušu.
Napíš svoj komentár