Dušičky. Pálenie sviečok. Strašidelné tváre osvetlené sliepňavým svetlom. Vlhké opadané lístie, ktoré sa lepí na tie najnevhodnejšie miesta.
Ako dlho už? Určite viac než 5 rokov. Nechce sa mi kvôli jednému dňu cestovať 800 kilometrov. Alebo vo mne aj po rokoch ostávajú tie nevypovedané veci a nechcem sa k nim vracať. Pripomínať si ich.
"Andrejka, nepovedz to babke. O tom sa v našej rodine nehovorí. Tvoj otec sa s ním kvôli tomu v podstate už vôbec nebaví."
A potom jedného dňa nečakaný telefonát - dedo zomrel. Po niekoľkých rokoch trápenia sa s ťažkou chorobou. Kedysi veľký chlap vzbudzujúci rešpekt sa postupne zmenil na zosušeného starca odkázaného na pomoc najbližších.
Jeho dávne tajné zálety, ktorých výsledkom bol môj nevlastný strýko... Je o pár rokov mladší než ja. Nemyslím si, že o tom vie, dedo sa k nemu nikdy oficiálne nepriznal. Babka z toho bola vynechaná. Mala za úlohu starať sa o domácnosť a variť.
V posledných rokoch pred jeho smrťou sme sa vídali málo, bola som doma 1-2x za rok. "Ááá, naša Pražanka..." vítaval ma. Najhoršie bolo vidieť ten jeho pohľad. Aké to asi je, uvedomovať si, že som väzňom svojho chátrajúceho tela a nemôcť s tým nič urobiť...
Na jeho pohrebe som bola skoro jediná, kto neplakal. To telo už nebol on. Nelíšilo sa nijak od tých, v ktorých som sa kedysi hrabala na pitevni. Iba schránka, nič viac.
Oveľa viac ma mrzelo, koľko vecí som mu nestihla povedať... Nemal ľahký život. Jeho matka si nechala dievčenské meno, pretože jeho otec bol alkoholik, ktorý snáď umrel niekde opitý v priekope... Potom sa znovu vydala a on utiekol cez pol Slovenska k jej sestre, pretože sa naňho vykašľala. Vlastnými rukami postavil dom a živil 4-člennú rodinu. Emócie veľmi neprejavoval. Nevedel to. Vlastne som ho vôbec nepoznala, hoci sme žili pod tou istou strechou 18 rokov. Až keď som ho videla chorého vo svojej každodennej bezmoci, došlo mi, ako veľmi musí trpieť.
Je to už 3,5 roka a stále to cítim. Myslela som, že je to už za mnou. Asi určite bolo jednoduchšie sa toho celého nezúčastňovať a prísť len na chvíľu. Na pár minút, keď bol zrovna v dobrej kondícii. Lebo ja tiež svoje pocity neprejavujem a nechcem prejavovať . Presnejšie, neznášam ich.
V poslednej dobe som nejaká sentimentálna, rozľútostia ma i maličkosti. Asi je to tou mojou skurvenou prácou, v ktorej večne dvíham zo zeme ľudské trosky a snažím sa dať ich doporiadku. Pozitívna spätná väzba je útópiou. Nenapraviteľní. Nevyliečiteľní. Bludný kruh, z ktorého niet úniku.
Ale nie o tom som chcela. Týmto blogom zapaľujem pomyselnú sviečku za svojho deda. A za všetko nevyslovené.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
12. 10.októbra 2017 16:59
To je aké smutné, že podvádzal babku
Napíš svoj komentár