Ak by som mal dnes umrieť, umrel by som. Neviem či by som si povedal, že som žil ako posledný deň, pretože netuším kedy som zažil ten prvý. Nemyslím narodenie. Vy to necítite? Že ste „tu“, tak nejak od vždy? Tak nejak stále, bez ohľadu nato akú máte podobu, či formu? Niekedy mávam sny, kde lietam vesmírom ako slnečná energia, inokedy mám sny kedy som tak malinký ako špendlíková hlavička no zároveň obrovský ako vesmír. A keď nespím myslím si, že tak nejak nepatrím iba na túto zem a iba svojim rodičom a iba svojim kamarátom, a iba svojim kolegom, a iba svojmu smrteľnému telu. Mám pocit, že patrím všade, „Odkiaľ si?“, pýtajú sa často ľudia. Nedokážem im odpovedať tak ako by chceli, poviem, že som zo zeme, alebo z vesmíru. Vtedy sa na mňa začudovane pozrú, dokonca ich to vie aj nahnevať a požadujú normálnu odpoveď. Moja myseľ ma nabáda aby som začal klamať a vymýšľať si, nejaké mesto, miesto, čas a dátum. Príde mi to nechutné, tie otázky. Fakt, ako môžem vedieť odkiaľ som, keď som prišiel vlastne z vajec môjho otca, ktorý prišiel z jeho a on z jeho, a tak to je až niekam, keď ľudia ešte neboli ľuďmi, a dostaneme sa až tam, kde život mal úplne inú podobu, vyschnutý kameň čo pláva vesmírom. Spýtali by ste sa ho, odkiaľ je? Ja teda určite nie, bolo by to divné, možno až urážlivé. Spýtajme sa to vesmíru, alebo toho v čom sa nachádza, alebo toho v čom sa nachádza to v čom sa nachádza vesmír. Nekonečnosť, zvláštny pojem, nazval by som to asi len „tu a teraz“.

Dokážete si to vôbec predstaviť? Čo sa odohráva v mojej hlave? Je to ťažké čo, keď žijete vo svete kde 6:00 znamená ísť otročiť pre človeka, ktorého ste ešte nikdy v živote nevideli, pretože je celý svoj život na miestach, o ktorých vy snívate, že tam raz budete. Okej, možno ste ho videli, ako prednáša nejakú reč, alebo keď sem tam prešiel fabrikou. Ale potriasol vám niekedy rukou? Povedal vám, že ďakuje za to, že pre neho robíte takmer každý deň v roku? Odmenil Vás niečím iným ako peniazmi? Nie? Zvláštne čo? Robíte všetko pre človeka, ktorého ani nepoznáte a bojíte sa, že o takúto možnosť robiť prídete. Tak striktne dodržujete pravidlá, držíte hubu, zmierili ste sa so svojím životom. Pravdu nedokážete prijať, hovoríte jej bláznovstvo, pretože ste celý život klamaní. A nie je to tak len vo vašej firme, je to tak na celom svete. Vojaci vo vojne ani nevedia prečo strieľajú po ľuďoch, ktorý nevedia tiež prečo strieľajú po nich. Iba im to niekto povedal, ukázal cieľ. Baví nás to nie? Aspoň, že môžeme pozerať udalosti vo svete v správach, na širokouhlých mega televízoroch, ešte že si môžeme pozrieť ako niekto na inom kontinente nemá ani len čistú vodu, zatiaľ čo splachujeme svoje hovná litrami čistej vody. No nežijeme si len dobre? V našej demokracii? S našimi lídrami, ktorý nám každé volebné obdobie sľubujú sľuby, ktoré, nie že by sa nedali splniť, ale jednoducho nesplnia? A my im tlieskame, lebo sme magori, bez mozgu. Tak vďaka za to vzdelanie, ktoré nám dá kopu nastavených myšlienok a tak zabudneme rozmýšľať sami.

PROSIM, skúste sa zamyslieť, nie nad svetom, nie nad druhými, ale nad sebou. Skúste popremýšľať o skutočnej podstate vášho bytia a prosím potom skúste žiť v tejto spoločnosti, tak hrdo a s radosťou ako do teraz. Ľudia sú iba parazit na zemi čo ju vysáva, až z nej nezostane nič, iba ten túlajúci sa kameň vesmírom. Držím vám všetkým palce, aby ste si uvedomili, že nie ste len ľudia, ale ste celý vesmír. A ak to niekto chápe, prosím dajte mi signál....

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár