Pomaly od seba odťahujem viečka, prebúdzam sa do skorého rána, keď ešte slnko nevidno vychádzať z poza horizontu. Zahladím sa, z postele, von oknom na tú krásu jarného rána, a farieb. "to zas bude deň" , oslovím svoj vankúš, perinu a plyšáka. Budík mi zazvoní presne 30 sekúnd po tom ako som vstal, zapne sa rádio expres "vyhraj tisíc eur za jednu sms", hovoria každú chvíľu, piču vyhrám veď aha, koľko sms som už poslal. Vždy keď príde hodina, keď majú volať, dám ruku do vrecka a hladkám mobil, modlím sa aby osm vyhral, aby som zakričal "ÁAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAANO", vybehol z roboty hlavnou bránou, zobral si pár dni voľna a bol navždy opitý. Ešte chvíľu ležím, neponáhľam sa nikam začal sa mi víkend. " Čaká nás slnečný a teplý víkend", super hovorím si, vyletím z postele ako vystrelený náboj z hlavne. Vypínam to rádio, zoberiem zo stola to otvorené víno zo včera, včera nebolo tak pekne ako dnes, tak teda na ex suchého vína na sladší život. Moje sivé oči začnú žiariť ešte viac, glgám, hlty väčšie ako môžem zvládnuť, tak kvapky vína stekajú, od mojich úst až k môjmu penisu, odtiaľ kvapkajú rovno na zem... Obliaty od vína si to razím rovno do psrchy, sprcha pritom si umývam zuby ľavou rukou, pravou si holím vajcia. Ešte nič, a už milujem tento víkend... úsmievam sa na seba do zrkadla " kurváááá!!, milujem tento život", kričím sám na seba, a skutočne milujem ho... pozeraj.
Začne mi zvoniť mobil "láska", ach v takéto rána, by ma naozaj nemusela otravovať s jej výlevmi ako ju ignorujem, a seriem na ňu, pritom ju tak zbožňujem ach..." Ahoj bejb" hrám, že ma zobudila " Viem, že ... bla, bla, bla bla, múúúúúúúú..." nedokážem vnímať čo hovorí, teraz skutočne nie. "Aj ja teba", ukončím rozhovor, zložím vyberám batériu. Pobehujem si po byte, celý šťastný, celý nahý, len ja, môj natriasajúc sa penis a strapaté číro... Otváram peňaženku, a pozerám na prázdne dno, nič? Skutočne nemám ani jeden prašivý cent ? To nemôže byť pravda práve v takýto deň, ach zas raz sa musím ukrátiť o moje rezervy čo si nechávam na jedlo. však tento deň ma nasýti až, až.. Tak teda obliekam sa, obúvam sa, usmievam sa... štrngnutie kľúčikov, zabuchnuté dvere, cvaknutie zámky a zamilovaný Majco, zamilovaný do tohoto života. Chodník, cesta, kaufland, flaša v ruke, pokľadňa, cink-cink, glg "aaaaaaaah". Vínčisko začína písať, slnko začína smažiť moju hlavu, moja telo, moje pocity a preto, preto sa chcem podeliť s týmto šťastím s kýmkoľvek koho stretnem...
Tackám sa na basketko, tam by mali byť chlapci zo sídliska, tí ktorí majú ťažší život ako by sa mohlo zdať, tí ktorých považujete za odpad spoločnosti, pre mňa sú to neoceniteľní ľudia, tak ako my všetci. Tak za nimi, a isto si aj zahúlim. Parta devilov, kričia, nadávajú, robia si srandu z okolo idúcich, jednoducho naháňajú strach. Strach tomu, kto nevie, že títo na pohľad bezcitní, zúfalí, opití chlapci, si najviac cenia priateľstvo, a skutočnú lásku, každého ale nepozvú do ich interiéru. No ak ste tam, ste pre nich cenný kus. Ale vymenia vás za piko ( haha). Sadnem si reku k nim, mám rád ich žarty, vyzerá to že vás idú napadnúť... no nie.. idem po ďalšie vína, pre nich, nech sú šťastnejší, lepší, krajší no proste aby pasovali do dnešného dňa. Kupujem od nich gramec, nechávam tri vína a odchádzam ďalej, potešiť zas niekoho iného.
Papírky, mám, oheň, mám, gandžu, mám... hm s kým to budem zdielať... Veď dnes húli každý, tak teda za každým....
Už dávno neriešim , kde si to drtím, kde si to balím, nejak sa mi nechce rozlišovať či som v česku, alebo na slovensku, veď je to len kúsok, tam aj späť, tak aké zákony, dovi a do jointa... Policajná pešia hliadka, ktorá ide práve okolo, ani len netuší čo práve miagam v rukách, pozerajú sa mojím smerom, no nič im nedôjde, ako by mohlo. Usmejem sa ich smerom a zakývam, odkývajú mi, usmejú sa... Blúdim mestom, neviem či stojac na vlastných alebo cudzích nohách, stretnem kamarátku, ktorá je s kamarátkou... a ja som od tej chvíľe zamilovaný do jej kamarátky, malinký drobec s úžasnými vlasmi, modrými očami, a najkrajšou energiou akú som kedy cítil.. no to som mimo... nepatrí to sem... no niečo tak veľké ako je ona patrí tak trocha všade...
Sedím na lavičke sám, zvláštne nikoho som nestretol, a je tak krásne, beriem do rúk j´džona, a pripaľujem keď v tom sa v diaľke mihá akási štvor členná partia, chlapec a tri dievčatá, mladé ale smejú sa, všetci tak počkám... kým sú pri mne... ponúknem, záhulia, sú vďační, kecáme neviem o čom, ale viem, že je nám fajn, je mi fajn... až do chvíle keď.... Ten kašel bol horší, ako by ma nackovia kopali na zemi, horší ako gunom do kolena, myslel som že horím z vnútra, vykašlem krv, odpadávam... okolie sa iba ticho mihá, jediné čo vidím jasne je ten slnečný lúč, ktorý boh, alebo čokoľvek namierilo rovno do môjho oka...
prebúdzam sa na lôžku v smradľavej komunistickej nemocnici. vidím ako sa otvárajú dvere, vchádza doktor sám, na izbe som iba ja, teraz aj s ním... posadí sa vedľa mňa a ukazuje mi akési snímky, akési výsledky, opisuje, poznáte to, tie doktorské keci, ktoré nemám za potrebu počúvať... "...Rakovina", začul som posledné slovo, doktora, zahladeného hlavne nie mojím smerom...
"ďakujem, odchádzam pán doktor", " nemôžete odísť, ste vážne chorí, kedykoľvek vám hrozí, že omdliete, môžete upadnúť do kómy", hovorí nacvičený slogan, " mne je fajn, uvidíme sa za štyridsať rokov"... vstávam z postele, a pritom cítim bolesť, akoby ma pichalo milión včiel do hrude, no tvárim sa, že som ok. Veď som ok, usmejem sa, dvíham tričko, ako keby malo sto kíl, ledva sa obliekam, všetko mi príde hrozne spomalené, " čo ste mi to dali za lieky, nevládzem zdvihnúť ani tričko", pozriem sa na miesto kde pred chvíľou sedel, už tam nie je, tak fajn. Odchádzam, v očiach vesmír, v tele bolesť, na tvári úsmev, a veď čo, aj tak si stále žijem, jak keby mám za chvíľu zdochnúť... A stále zabúdam, nato, že zdochnem, tak znova to isté, stereotyp a pohoda. Aj keď, neviem, kam vlastne idem...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
delones
12. 3.marca 2014 11:06
píšeš najlepšie blogy
Napíš svoj komentár