V mojej izbe sa všetko hmýri, ulica sa náhli, mesto beží a celý svet uteká. Ale, to je len zdanie. To ja som tá, čo sa stále niekam ponáhla.
Škola, kurz prvej pomoci, lekárske vyšetrenie, stretnutie dôchodcov, doučovanie, redakcia, priatelia...
Všade chcem byť nikde nechcem chýbať. A tak všade som a nikde nechýbam. Ale čo z toho, ak mám pásku na očiach, zapchaté uši a myšlienky úplne niekde inde?
Neviem čo je to so mnou posledné dni, ale pociťujem zo všetkého strach. Možno som si toho na sebe vzala priveľa alebo som až plíliš spokojná so svojim životom.
Považovala som za experta, ktorý nesadne takémuto strachu na lep. Sama v sebe som uväznená. Nepočujem iné, len svoj vlastný hlas, nevidím iné len samu seba...
Prečo keď nemám problém so školou nedokážem pomôcť svojím spolužiačkám, ktoré sú na tom horšie?
Prečo keď prechádzam nemocničnými oddeleniami nedokážem potešiť to nevinné dieťa, ktoré tam už vyše mesiaca narieka?
Prečo nedokážem venovať viac času susede, ktorá sa cíti byť osamelá?
Prečo sa svojho doučovateľa z matematiky nedokážem opýtať ani len na to ako sa má?
Prečo aj keď chodím na kurz prvej pomoci už druhý rok stále neviem ako sa volá môj spolusediaci?
Prečo zabúdam, že Boh je prítomný v každom človeku a že ma volá, prosí, žiada?
Posledné noci málo spávam. Bojím sa samej seba. Som plná vlastných myšlienok, vlastného úsudku. Nie som schopná dialógu, lebo nepočujem iné slová len tie svoje.
Som sama. Nudím sa. Samu seba unúvam. Sama sebou pohŕdam a sama sa aj znechutcujem.
Mučí ma táto desivá scenéria preľudov. Stačí mi jeden náhľad do mojej kroniky života na to aby som privolala búrku hnevu, zúfalstva a ľútosti.
Jeden sa dopúšťa zločinov, druhý si to odnáša, iný si ide po svojom a zase iný platí za všetkých. A akú hru hrám ja? Nijaký režisér mi ju nepridelil. Sama si ju veberám. A to, že ju hrám zle ma zarmucuje.
raz nám profák na etike čítal článok ponáhľame sa za smrťou, ale ak sa aj ty ponáhľaš ako je možné, že stíhaš chodiť kade tade a nepremárňuješ svoj čas len tak?ako ja a ako oni
mám pocit, že to nie je vina toho, že sa ponáhľaš, ale toho, že sa samej sebe zdáš málo dokonalá... mám pocit, že ti chýba láska.
Nemôžeš dávať vinu na svoje koníčky, na to, čo ťa doteraz napĺňalo. A takisto si nemôžeš vyčítať, že sa nezaujímaš o všetkých s dostatočnou spokojnosťou... nemôžeš. Zbláznila by si sa.
Myslím, že potrebuješ vypnúť, zabudnúť na to, že ty si tá, čo všetkých drží nad vodou a hlavne mala by si sa zamerať na to, že aj ty si len človek schopný omylov...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.