Včera som cestovala do Bratislave a späť. Neviem ako vy, ale ja cestovanie neznášam. Už po pól hodine strávenej v nejakom dopravnom prostriedku je so mnou na nevydržanie. Keby ste so mnou cestovali určite ma vysadite na najbližšej zastávke. Otázku: "Kedy tam už budeme?" by ste odo mňa počuli aj tisíckrát. Neviem obsedieť...
Cestu do Bratislavy som ako tak zvládla. Celkom som sa držala. Zapísala som sa do ďalšieho ročníka a keby som na druhý deň ráno nemusela byť v práci (v Bystrici), tak rozhodne necestujem späť v ten istý deň!
Modlila som sa, aby tá cesta bola čo najkratšia...
...ale, Boh má svojský humor. Patrím k tým ľuďom, čo Boží "vtip" nie vždy pochopia na prvýkrát. Až keď mi vysvetlí pointu dokážem sa zasmiať aj ja...
Takže čo sa stalo? Nastúpila som na spoj, ktorý "normálne" cestuje 3 hodiny 20 minút. Ja som cestovala 5 hodín 40 minút!!! Rozhodne ma Boh chcel včera naučiť trpezlivosti a pokore. A ešte...
Včera pod večer boli nekonečné kolóny. Dve hodiny sme vychádzali z Bratislavy... Šofér sa potom pokúsil zaimprovizovať a vyrazil po ceste, ktorú pravdepodobne nepoznal. Zablúdili sme do Senca a točili sme sa tam do kola, do kolečka, do kola... Viem, že to šofér myslel dobre. A aspoň snaha sa cení.
Počas jazdy nemôžem nič čítať ani počúvať hudbu, lebo mám citlivé nervy, ktoré reagujú na žalúdok. Veď viete.
Bola som zúfala. Nevedela som ako si vyplniť čas. Hľadela som hore dole. Očami som pozerala sem a tam po celom autobuse.
Rozmýšľala som o čom asi rozmýšľajú moji spolucestujúci. Od týchto myšlienok som sa presunula k ďalším úvahám o tom, aké sú tieto minúty v autobuse zaujímavé...
Bolo nás tam 18 ľudí plus šofér. Všetci sme iní. Každý s vlastným príbehom, problémami, úvahami, s inou príčinou cesty... No, v tom momente sme mali niečo spoločné: boli sme na tom istom mieste v tom istom čase. V jednom malom obdĺžniku na kolesách. Na istý moment v živote sa naše cesty stretli. Možnože si dnes už nikto z nich nespomenie na tvár ľudí s ktorými strávil hodiny v autobuse. Možno to nie je ani podstatné ani dôležité...
No, mňa to neskutočne fascinovalo...
Moje úvahy vo mne čoraz viac prebúdzali zvedavosť spoznať ľudí s ktorými som tam bola "uväznená." Mala som chuť začať s nimi rozhovor.
Ale, cítila som v sebe zábrany: Čo si o mne pomyslia? Nebude to dotieravé? A čo im vlastne poviem? Nikdy nezačínam rozhovory s neznámymi ľuďmi...
Pozrela som na dievča (Luciu) po svojej ľavej strane. Mala slúchadlá v ušiach. Padli všetky moje nádeje. Pozrela som na pána čo sedel za ňou... Usmial sa na mňa. Opätovala som mu úsmev. Nadýchla som sa, že idem niečo povedať, ale hneď som si aj vydýchla, lebo som si uvedomila, že asi som sa úplne zbláznila. Ale, ten pán ( pán Milan) sa ma opýtal či ma niečo netrápi...
Viac mi nebolo treba. Začali sme rozhovor. A postupne sa k nám pridali ďalší ľudia. Z 18-tich cestujúcich som včera spoznala päť ľudí!!! Som z toho šťastná. Už ich možno nikdy neuvidím, ale určite budem na nich dlho spomínať. Vďaka nich som zažila najzaujímavejšiu jazdu v autobuse akú som kedy absolvovala.
Cítim sa obohatená. Som vďačná za tú "krátku" chvíľu s nimi.
Denník
Komentuj
4 komenty k blogu
1
zajkousko
6. 9.sept. 2014 19:01
tam kde je dobra vôľa je aj porozumnie a pohoda...
2
ani nespocitam kolko prazdnych chvil som uz stravil len kvoli tomu, ze som nebol schopny nadviazat rozhovor, akurat, ze u mna sa to asi nikdy nezmeni..
3
Aspoň ti cesta rýchlejšie ubehla, ja som šiel pred par dňami z Prahy a pani šoferi nevedeli presne cestu
Napíš svoj komentár