Hra osudu, či náhoda?

Odkedy sa pamätám priťahoval ma, len som si to neuvedomovala. Prišla som na to až po roku. No vtedy som to cítila tak intenzívne, ako žiadny iný cit dovtedy. Cítili sme že patríme k sebe, a necítili sme potrebu testovať, či to tak skutočne je. Veď prečo aj, hovorili sme si to, cítili sme to tak, len sme to nepotrebovali ukazovať. Bolo to medzi nami, nie medzi nami a svetom. Bolo to niečo naše, čo sme nechceli posunúť ďalej, keby sme to urobili, rozdelili by sme to medzi ďalších ľudí a to sme nechceli. Alebo len ja som to nechcela? Zrazu sa niečo stalo a bez vysvetlenia odišiel, viac som o ňom nepočula.

Bol to krásny deň, začala som ho príjemne relaxačne a pripravila sa na to, že mi ho dnes nič nepokazí. Ako každý pondelok odkedy som sa Tu presťahovala, aj dnes som šla do fitka s Martinou, ktorú som tam aj spoznala. Zo začiatku sme sa zdravili, potom sme prehodili pár slov a zistili sme, že máme podobné záujmy. Dnes ma, ako hocikedy inokedy, pozvala k sebe na čaj. Bol to dobrý nápad, rozhovor som potrebovala. Nikdy sme sa nerozprávali o jej priateľovi, ani som nevedela, že niekoho má.
Sedeli sme, popíjali čaj a smiali sa, vtedy sa otvorili dvere.

,,Zlato, som doma," ozval sa mužský hlas.
Niečo vo mne sa zachvelo, nevedela som, prečo. Ako som aj mohla, bolo to dávno.
"Okej, je tu so mnou Zuzka."
"Hneď som pri vás, len sa idem napiť."
Nevedela som, čo sa to so mnou deje, no zrazu som bola nepokojná, nie taká vyrovnaná ako bývam po cvičení. Ale rozprávali sme sa ďalej, asi po piatich minútach prišiel. Martina sa hneď postavila.
,,Tak, toto je môj priateľ, Peter."
Srdce mi asi zastalo, prestalo biť, necítila som ho, veď to je predsa TEN Peter, môj Peter.
,,Peter, toto je Zuzka, Zuzka, toto je Peter," pokračovala známou frázou Martina.
Neviem, čo v tej chvíli cítil Peter, ale vyzeral, že sa asi prepadne. Ani sa mu nečudujem, byť ním, tak sa zavriem do truhly, zaklincujem, hodím do zeme a ešte aj zahrabem pre budúce generácie.
,,Teší ma Zuzka, ja som Peter" začal opatrne a podal mi ruku.
S úsmevom - ách, ty sviňa, som mu ju tiež podala.
,,Ja som Zuzana, tiež ma teší."
Ako ma bozkával na líce, úplne tichučko som mu do ucha zašepkala
,,Si sviňa vieš to?," a odtiahla som sa predstierajúc, že sa vidíme prvýkrát v živote, ako to začal on.

Bolo toho na mňa príliš a tak som sa ospravedlnila a šla do kúpeľne. Opláchla som si tvár a rozmýšľala, aká je to debilná náhoda, že ho stretnem práve tu, nuž, osudu asi neutečie ani niekto ako on. Ani som si nepomyslela, že ma to tak rozhádže a že sa mi tá bolesť tak rýchlo vráti. Nemala som čas sa pripraviť. Myslela som, že je to za mnou, že som to prekonala, ale nebolo tomu tak.

Odomkla som sa, ani som nestihla stlačiť kľučku, keď sa otvorili dvere a vošiel dnu Peter. Netuším, čo sa odohrávalo v jeho mysli. Z tváre som mu nevedela nič vyčítať, ale zaujímalo ma, čo mi povie, či mi to chce vysvetliť.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu