Je to strašidelné s tými našimi povinnosťami. Akonáhle dokončíme jednu, ešte sa naša eufória ani nezačne, musíme skočiť na druhú a ďalšiu a ďalšiu.
Začala som rozmýšľať aké by to bolo, keby naša najväčšia starosť bola uloviť, prípadne uvariť večeru pre rodinu. Myslela som na opustený ostrov, prípadne nejaký les, prales alebo čokolvek, kde ľudia nemajú žiadne veľké starosti, nažívajú pokojným a obyčajným životom, majú sa radi, nikto nikomu nezávidí, neintriguje a všetci si pomáhajú.
Miesto, kde žblnkoce potok, šumí vodopád, kde si môžete bez strachu ľahnúť do trávy a vyváľať sa v nej, kde si môžete pozrieť západ slnka a vyrušovať vás bude nanajvýš šum vetra, kde nikoho nezaujíma čo máte oblečené ani aké máte auto,kde keď sa chcete ísť zabaviť, naháňate sa s kamarátmi na lúke, kde predstava dokonalého rande pozostáva z pozorovania nočnej oblohy, kde....
Začala som si to predstavovať a vtom sa moja predstava začala kaziť. Jeden sused si postavil strechu. Novú peknú strechu. Videla som ako sa dve ženské rozprávajú. Teda presnejšie ako začali rozprávať skade má peniaze, čo robí jeho žena a podobne...
Ešte sa moja predstava ani nezačala a už ju pokazili ženské intrigy.
Potom prišli susedovi kamaráti, že potrebujú pomoc. Sused ale odmietol, pretože sa dozvedel o klebetách ich žien.
A ako moja predstava pokračovala pomoc prekazila mužská pýcha.
Potom dedinke daroval niekto pole s obrovskou úrodou a ľudia sa na neho vrhli ako supy, až z neho po hodine nezostalo nič. A keďže úrodu vytrhali a nemali ju kde uskladniť, všetko sa pokazilo.
A ako moja predstava končila, prekazila ju ľudská márnivosť.
A čo z toho teda plynie? Ľuďom niet pomoci, môžme im dať dokonalé miesto pre život, skvelé podmienky a všetko, no skôr či neskôr sa ten jednoduchý, krásne prostý život opäť zmení na prehnitú konzumnú spoločnosť. Pretože chcú mať stále viac a viac, byť lepší od svojich susedov... Prosto, ten kolobeh by sa znova zopakoval.
A možno by stačilo, keby sme občas urobili dobrú vec, odreagovali na peknom mieste, mysleli na ľudí ktorých máme radi a povedali im to, boli úprimnejší a občas si zase pre zmenu zahryzli do jazyka (najmä niektorí).
...Len keby sme nemali toľko povinností a mali viac času.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
dreamagall
20. 1.januára 2008 19:49
pekný blog tiex by som brala menej povinnosti a viac casu
2
pop recitaní mi napadlo, to co nam prizvukuju neustale na univerzite...
,,Zivot je otázka priorít" je len na nás ako sa rozhoneme a ako bude travit nas cas. Coho sa dokazeme vzdat a co si uzijeme.
,,Zivot je otázka priorít" je len na nás ako sa rozhoneme a ako bude travit nas cas. Coho sa dokazeme vzdat a co si uzijeme.
Napíš svoj komentár