Je to on. Je obrovský, krásny, dokonalý. Nikdy som niečo také úžasné a veľkolepé nevidel. Neviem sa nabažit tej skvelej atmosféry.
Štadión buráca, ľudia kričia z plných pľúc, tlieskajú a ja sa cítim akoby tlieskali mne. Toľko mihajúcich sa hláv a všetci sú zapálení pre tu jednu vec. Každá ta maličká bodka je súčasťou veľkého kolosu a predsa sú všetky rovnako dôležité. Je to ako v inom svete, vo sne. Takto monumentálne som si to nepredstavoval ani v najkrajších fantáziách.
Cítim ako mi steká slza po tvári a nemôžem to zastaviť. Teším sa akoby som opat bol tým malým dieťaťom, tým šťastným chlapcom pre ktorého bol svet gombičkou a nemal žiadne problémy ani trápenia. Mal len svoje túžby a bol si istý, že sa mu aj vyplnia. Malé naivné detské túžby. Cítim ako mi tečie dalšia slza a ja si uvedomujem, že ním už nikdy nebudem.
Bolí to, ale rýchle túto protivnú myšlienku vyhánam z hlavy. Život ma naučil brať veci optimistickejšie ako iní ľudia, ktorí si často ani neuvedomujú aké majú neskutočné štastie.
Celý sa chvejem, každá jedna súčasť môjho tela sa trasie vzrušením. Srdce mi ide vyskočit z hrude. Je mu odrazu nejaká tesná.
Prichádzajú oni. Moji hrdinovia. Naši hrdinovia. Dav ich víta ohlučujúcim potleskom. Pri srdci ma na stotinku sekundy pichne závisť a pocit krivdy. Každý kričí odušu, človek nepočuje vlastné slovo, ale to nie je dôležité. Je tu ten krásny súzvuk fanúšikov na štadióne.
Hra sa začala. Prináša mnoho krásnych momentov pri ktorých naskakuje husia koža každému. Mám šancu zažiť to naživo. Je to nádherné. Futbalisti hrajú s nasadením a spolu s potom, na trávniku nechávajú svoje srdce. „chlapci bojovať, chlapci bojovať!“, ozýva sa celým chrámom futbalu. A oni bojujú.
Už je po prestávke. Aj ked nepadol ani jeden gól, ľudia sú spokojní. Tréner vystrieda. Je to on. Získa loptu a každý cíti ze to príde práve teraz. Preklučkuje pomedzi vsetkých protivníkov, nikto ho nedokáže zastaviť. Je rýchly a obratný.
Nakoniec tam ostáva tvárou-tvár len s brankárom. Na chvíľu som si predstavil seba v jeho situácii. Aj na mna by ľudia pozerali s nádejou a dôverou v očiach. Namiesto toho hľadia na mna s ľútosťou ako na neschopného invalida.
Napriaha sa. Chvíľu zaváha, štadión stíchne a potom on vystrelí. Napatie sa dá krájať. Lopta letí ako nezastaviteľná strela, rozráža vzduch každý na ňu uprene hľadí. Brankár cíti len vánok ktorý spôsobuje a počuje ako dopadá na zem priamo v jeho svatyni.
Štadión sa stavia na nohy, zatiaľ čo brankár padá na kolená. Vie, že je koniec. Ja sedím, ale viem že to ma nerobí o nič menším fanúšikom a ani moja radosť nie je menej významná. Strelec behá po ihrisku. Všetci mu tlieskajú, jeho meno sa poletuje štadiónom. Ozývajú sa vítazne chorály. Áno. Presne takto som si to predstavoval.
Prečo som teda tu a takto? Keď som bol malý chlapec sníval som o tom, že zo mňa bude slávny futbalový hráč. Už ako štvorročný som dostal prvé kopačky, ktoré som trápil každý deň na ihrisku pod našim domom až pokým sa úplne nezodrali.. Potom dalšie a dalšie. Začal som brať futbal vážne. Všetci mi hovorili aký som strašne talentovaný, vraveli aký budem mať úspech, hovorili o potlesku, sláve. Počúval som to tak dlho, až som tomu uveril. Vtedy som ešte nevedel aký žial mi to spôsobí.
Keď som mal sedemnásť, bol som už technicky vyspelý a kluby sa predháňali s ponukami. Mohol som si vyberať. Cítil som, že sa to blíži. Ten slubovaný a všetkými omielaný úspech. Ale potom sa to stalo. Cestoval som spolu s mamou v aute, kde sa na nás do protismeru vyrútil kamión. Strhla volant, ale už sa to nedalo zachrániť. Mali sme autonehodu.
Mamine sa nič vážne nestalo, ale ja sa odvtedy nikam nedostanem bez môjho dopravného prostriedku. Vyčítala si, že ona je zdravá a ja nie. Pýtala sa prečo. Ale nebola to jej chyba. Je to moja mamička a ľúbim ju za to, ako sa o mňa stará, za jej lásku ktorú mi dáva.
Dlho mi trvalo kým som sa s týmto vyrovnal a zmieril s tým že nikdy nebudem ten futbalista, ktorého každý obdivuje, nebudem vysieť na plagátoch na stenách chlapcov ako ich idol. Bol to tažký a dlhý proces, kým som sa naučil brať život taký, aký je. Ale zvládol som to.
Tak som sa ocitol tu. Na svojom automatickom vozíku pre fyzicky postihnutých a nemobilných, zažívam najkrajší zážitok svojho života. Po tvári mi steká slza za toho malého futbalistu plného nádejí, ktorý nezomrel v ten osudný den. Ten chlapec je stále vo mne. Odpustil svetu a je vdačný za svoj život. Ďakuje, že vôbec môže prežívať túto nádhernú chviľu.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
srdce1357
20. 1.januára 2008 23:36
smutné
8
možno, že keď mi to ešte desaťkráát napíše bude to mať ešte väšší efekt
Napíš svoj komentár