Spontánne rozhodnutie, kvalitná príprava,cesta, výstup, „strata“ telefónu a cesta spať aneb ako sa Devínska vybrala na Vtáčnik:)

Účastníci: Arugad, redmoon, keco a moja maličkosť


A tak sme sa po jednom spontánnom nápade, pri ktorom mi chlapci chceli dokázať, že sa na niečom aj vedia dohodnúť vybrali vyliezť na Vtáčnik..

Po kvalitnej príprave, ktorá zpočívala v tom, že sme sa všetci napakovali špekačkami, +ja- croissanty, Ľuboško- syrové neviemčo (čo mi v stave mojej „jedlovej deprivácie“ veľmi pomohl , Ondrík- pizza rožky a Kečo- chleby z domu a samé čokoládové topiace sa veci sme mohli vyraziť na cestu…

Cesta bola v pohode, veď sme mali zdatného šoféra Ľuboša, ktorému sekundoval hlavný navigátor Ondro a keďže sme to nakoniec našli, nebol asi nadarmo jednotkou v Tíme navigátorov Ale určite aj vďaka (aspoň) psychickej podpore navigátorskej dvojky to jest mňa Trochu mi pálilo na polovicu tela slnko, ale to ma len utvrdzovalo v tom, že bude krásne počasie, takže som sa z toho vytešovala. Nedá mi nespomenúť zastávku na pumpe,kde sme zhadzovali zimné oblečenie a nahodili krátky look a kde sa chlapci galantne NEpozerali keď som sa prezliekala . A takisto aj kvalitu rádia Devín, ktoré nás svojim duchovne povznášajúcim programom skutočne zabávalo. A ak ste to nepočuli prišli ste o zvuk klipsne na Poľane a pár skvostne predvedených básničiek a myslím si, že z vás už asi nevyrastú plnohodnotní ľudia A tak sme sa autom dopravili kam až to len šl , zaparkovali a ako správni Paštekári sa hneď napapali. A ticho, lebo my sa za to nehanbíme.

Ale teraz už vážne prišlo na lámanie chleba. Keď sa Ondro pasoval za navigátora aj na pevnine a našiel modrú značku, vyrazilo sa… Prvou prekážkou bolo prebrodiť sa cez žihlavu (pre Ľuboša a Keča, len prejsť po nami udupanej žihlave a preliezť potok, čo za mojej superkvalitnej asistencie všetci zvládli.. Keď som zbadala ten kopec, na ktorom mi robilo problém vobec zdvihnúť moju nožičku aby som urobila ďalší krok nebolo mi všetko jedno… A to som ani len netušila kde končí. Po piatich minútach sa mi už slzy tlačili, že keď to takto pojde ďalej, tak ja to nezvláádnem… A ešte že aká to bude hanbááá. Ale nie, ženy, nebojte sa, aj by som tam dušu vyplula a život nechala aby som nám nespravila hanbu.. No našťasie vďaka mojej skvelej forme som ten krutý začiatok zvládla. A samozrejme treba pochváliť aj chlapcov, že stíhali moje strhujúce tempo… Takže áááno ááno aj vy ste vo forme. Potom sa už išlo ľahšie,ale museli sme sa brodiť na vrchol normálne že cez sneh(!).. Niektorí (ja si míňali energiu na sprostosti a potom nestíhali s dychom, ale nakoniec sme šťastne dorazili na ten náš lezecký „vrchol“… Tam sme v tých brutálnych vysokohorských podmienkach nahodili zimný look, tento raz nahota len z Kečovej strany Napapali sa, plakali že nemáme kde založiť oheň, najma Ľubošovi to dosť ležalo na srdci, napísali (Ondrík) niečo duchaplné do „vrcholovej knihy“ zase raz sa pofotili a šli žltou trasou spať. Musí vám byť jasné, že to bola horšia cesta ako tá modrá- veď modrá je očividne sympatickejšia farba, ale nemohli sme ísť predsa stereotypne spať tou istou cestou žééé…? A tak sme sa brodili a brodilíí a ešte raz brodilííííí v snehu v teniskách , Ľuboš mal ešte aj odvážnekrátke nohavice.Niektorým z toho už začínalo kvalitne prepínať a rozhodli sa že to chcú mať radšej rýchlo za sebou a rozbehli sa dolu briežkom a ani moje vyhlásenie, že odídem až keď sa ten sneh roztopí na Ondra teda vobec nespravilo dojem a pod nátlakom (zase raz , ma donútil (zase raz pokračovať..

Naraz ma prepadol taký pocit, že nemám telefón a po dokladnej kontrole a zavolaní som zislita že ho ozaj nemám. Fakt hrozné to bolo, som sa takmer normálne rozplakala, že kam až sa musíme vrátiť a vlastne, že ho aj tak asi nenájdeme, úplná panika ma chytila, Ondro sa dobrosrdečne ponúkol, že pojde so mnou spať, Ľuboš ma dobrosrdečne objal akože na znak „súcitu“.Fakt som bola mimo a to som ešte netušila akú škaredú, hnusnú a zákernú pascu na mna chystajú , pretože ma medzitým už fotili s mojim mobilom nad mojou hlavou a chlapci sa na tom (na mne) kvalitne zabávali No a to keď som zbadaláá, to som už bola fakt emocionalna troska Najprv som kričala, bila, nadávala a potom sa len zosypala na zem a spamatavala sa Ten mobil mi totiž vypadol pri behu a Kečo ho videl a zodvihol, záškodnícky vypol zvuky aaa schoval si ho! Ale naozaj mu ďakujem. Fakt.

Po tomto pre mňa zdrcujúcom zážitku, ktorý Ondro našťasie totálne neduchaprítomne fotil a NEnatáčal, bola cesta už v podstate bezproblémová. Na konci sa ešte uskutočnila jedna nevydarená policajná akcia (a la najprv vykopnem dvere až potom skúsim použiť kľučku , vytúžená ľubošomvymodlená opekačka, neohrabaná hra s frisbee (to ako ten lietajuci tanier dolu kopcom, ale veď boli sme už unavení nie?

Potom už kludnejšia, cesta spať, mnou prehratý boj o miesto vpredu Ale samozrejme, že som vďaka skvelej Ondrovej spoločnosti nič nelutovala. Vyložili sme vystresovaného Keča v robote, ale všetko bolo perfektne (až som sa čudovala ako) naplánované ,takže to kráásne stihol.

Zbytok posádky sa ešte zastavil na Devíne, aby rozobral pri kofole a chipsoch tento pekný výlet a pak už sa šlo definitívne domov.


Takže vám ešte raz ďakujem chlapci za krásne strávený deň, skvelý zážitok a veeliky kus prírody.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu