Prevaľovala som sa po posteli, túlila sa k deke a pomaly sa zobúdzala. Rukami som zašla pod tričko. Moje telo horelo, no moje dlane zostali chladné. Jednou som sa dotkla hrudníka, druhá zas objímala krk. Spomínala som na včerajší večer a vedela som, že si ho musím čo najrýchlejšie zopakovať.
Zhlboka som sa nadýchla.
Dnešné ráno bolo iné, ako tie minulé. Niečo nebolo tak celkom v poriadku. No takto z rána sa mi o tom aj tak príliš nechcelo polemizovať. Švihla som nohami von z postele a namierila si to do kuchyne.
Otvorila som chladničku a schmatla otvorenú plechovku. Pivo na raňajky bolo vždy mojou špecialitou. Sadla som si na kuchynskú linku a pomaly vychutnávala. Pivo, ticho, samotu. Aj slnečné lúče dopadajúce na moje bledé nohy skrz strešné okno.
Bolo mi fajn. Väčšinou sa samoty stránim, no tentokrát to bolo iné. Bola som spokojná.
Rozjímala som, premýšľala. Nad všetkým a všetkými. Nad ľuďmi, nad životom.
Vždy ma fascinovala dospelosť. Samostatnosť, zodpovednosť. Sloboda, ktorú dospelosť prinášala. Chcela som dospieť, čo najrýchlejšie, ako sa len dá.
Chcela som byť o krok napred pred ostatnými. Chcela som viac vedieť, viac zažiť, viac sa pýtať. Už ma viac neuspokojovali ich detské sračky. "Prečo chceš dospieť?". "Čo je zlé na mladosti?". "A čo chceš od Ježiška?"
Ja neviem, ja fakt kurva neviem.
No vedela som, že potrebujem niekoho, kto to celé pochopí. Kto ma bude učiť. Niekoho, kto sa so mnou podelí o všetky jeho strachy, túžby, ciele. Kto nakŕmi moju zvedavosť úprimnosťou.
Alebo aspoň niekoho... Niekoho, kto by si dal to pivo so mnou. Možno dve. Pravdepodobne tri.
A ja budem konečne cítiť, že niekam patrím.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár