Vianoce milujem, no tento rok som neskutočne podráždená. A možno len unavená.
Vianočné sviatky boli odjakživa mojim najobľúbenejším obdobím v roku. Nie kvôli darčekom, ani zemiakovému šalátu. Ale práve kvôli tomu tichu, zime a pocitu, že aspoň raz v roku cítim pokoj a duševnú vyrovnanosť. A aj kvôli tomu, že aspoň raz v roku sa nemusím skrývať pred slnkom, plakať pri aprílových alergiách či pičovať nad opršanými výkresmi.
Vždy som vedela, ako strávim tento čas, čo si želám pod stromček, dokonca aj to, čo všetko požeriem a v ktorom období sa budem zas pokúšať to všetko zhodiť.
No tentokrát nie.
Cítim sa neúplne, znechutene. Zo všetkých tých tlačeníc na vianočných trhoch, z matiek, ktoré vyčítajú svojim deckám, že im pištia za ušami o predražený perníček aj z párikov, ktoré chcú zachrániť Vianoce dokonalým darčekom pre svoju polovičku, no nakoniec sa aj tak pohádajú, lebo on chcel CD Rytmusa a ona zas náramok z Pandory.
Such a joke.
Ak by sa niekto pýtal mňa, asi by som chcela pokoj. A basu piva. A možno len tú basu piva. Veď predsa, nemôžeme mať všetko, však?
Veľmi dlho som sa trápila tým, že som snívala o niekom, kto by bol aspoň tak dobrosrdečný ako ja. No takto to nefunguje.
Ľudia chcú viac ako potrebujú.
Viac ako si zaslúžia.
Viac ako im skutočne patrí.
No nebudú platiť.
Nebudú prosiť ani ďakovať.
Po uspokojení potrieb vzniknú nové. A ďalšie a ďalšie a ďalšie.
No nikdy ich nebude dosť, kým ich nebude priveľa.
A tak dopíjam punč a smejem sa. Nad iróniou lásky. Nad iróniou túžob. Nad iróniou tej krásnej ilúzie.
Šťastné a veselé.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
efyks
11. 12.decembra 2016 11:35
Z duše!
Napíš svoj komentár