Bol chladný večer a ja som sa vracala domov. Neviem prečo sa ma tak veľmi dotklo to, čo povedal. Vlastne moje srdce reaguje vždy rovnako, ak mi dá nenápadne pocítiť, že niesom dosť dobrá. Moje zmysly boli otupené, čiže som necítila bolesť, sklamanie ani podobné city, ktoré som predtým cítila tak často ako sa len dalo. Ponáhľala som sa. Neviem za kým ani prečo. Zhlboka som sa nadýchla a pokračovala v ceste. Snažila som sa uniknúť. Pred všetkými a všetkým. Ako keby som každým ďalším krokom prekročila pomyselný prah a všetko za mnou mizlo. Mala som príšerný pocit paranoje, no neobzerala som sa, bolo mi to jedno. Sledovala som len cestu pred sebou a sústredila sa len na hudbu, ktorá mi v ten moment aj tak nedávala zmysel. Nepamätám si, kedy zo mňa vyprchali všetky pocity, bola som proste paralyzovaná. Už mi na ničom nezáležalo, cítila som sa ako vodná para, ktorá sa pomaly stráca v priestore. Pozerala som sa nato z toho ľahkovážnejšieho pohľadu, pretože som vedela, že nemá zmysel nad tým zbytočne filozofovať. Aj tak by mi to ublížilo ešte viac. Nebrala som to nijak tragicky, skôr som to proste prijala tak, ako to aj bolo. Nechcela som si totiž nič naivne nahovárať a klamať samú seba. A vtedy ma napadlo...prečo ľudia klamú? Prečo nikdy niesu spokojní? Od nikoho neočakávam, aby bol dokonalý, pretože je to nemožné. No veľa ľudí to očakáva práve odomňa. Od mnohých. No človek nemôže vyhovieť každému. Nad týmto sa zamýšľam možno každý deň, len si to asi neuvedomujem. Neviem, či je dokonalosť práve to čo chcem. Možno chcem len niekoho, komu nezáleží na dokonalosti, ale na mne. Verím, že niekto taký určite existuje. No zatiaľ sa naučím žiť sama so sebou. Predsalen, ja nepotrebujem, aby som bola dokonalá. Dokonalé budú moje diela, moje kroky a moje úspechy. A potom...možno raz..už nebudem tak zbytočná.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
